Prišla jeseň, ktorá so sebou prináša sychravé počasie a neraz aj smutnú, skleslú náladu. Ani ja som sa tomu nevyhla. Našťastie, včas som si spomenula na článok o muzikoterapii, ktorý som kedysi čítala. Podľa neho sa rytmus blues veľmi podobá rytmu tepu ľudského srdca, a preto je blues vhodné na liečbu depresie. Povedala som si, že je to veľmi príjemná terapia. Keď som sa dozvedela, že v Trnave sa v sobotu 19. novembra 2016 koná festival Blues Moods, rozhodla som sa tam zájsť na ambulantnú liečbu. A to s kamarátkou, ktorá má tiež veľmi rada hudbu. V deň festivalu sme sa teda o 18:30 hod. stretli pred Music a Café v trnavskej City Aréne, kde sa akcia konala. Pršalo, ale aspoň bolo teplo, nie sychravo. City Aréna bola už vianočne vyzdobená: stáli pred ňou umelí anjeli a stĺpy, držiace predsunutú strechu budovy, boli tiež osvetlené, nechýbali na nich ani umelé cencúle. Osvetlenie bolo čisto biele, dobre vyzeralo, ale pripomínalo mi ľad a sneh a už od pohľadu naň mi bolo chladno. Našťastie v Music a Café zima nebola. Našli sme si dobré miesto pri stolíku a sledovali sme prípravy na vystúpenie prvej kapely. Kaviareň bola čoskoro plná bluesových hudobníkov a ich fanúšikov.
Festival Blues Moods sa začal o 19:00 hod. Úlohy moderátora sa zhostil Peter Bonzo Radványi. Skonštatoval, že 7. ročníku tohto podujatia veľmi nepraje počasie a máme „rainy festival“. Napriek tomu je však dobré usmievať sa. Úsmev je najkratšia vzdialenosť medzi ľuďmi a blues je už dotyk. V tento večer sa nás mala dotýkať hudba až štyroch kapiel. Bonzovým heslom „Keep on bluesing!“ odštartoval koncert prvej z nich so symbolickým názvom Pitný režim. Hrala v zostave: Daniel Sládek – akustická gitara, spev, Matúš Figel – basová gitara, Martin Jurík – sólová gitara, Filip Puchert – ústne harmoniky, Stanislav Šenc – cajon, Michal Guldan – darbuka, perkusie. Kapela, ktorá pochádza z Ivanky pri Dunaji, začala svoje vystúpenie skladbou Johna Mayalla Room To Move. Pitný režim však okrem prevzatých vecí hral aj svoje vlastné, ako napríklad I Want či Guitar. Zvuk gitár veľmi dobre dopĺňali cajon, darbuka a perkusie a keď k tomu prirátame vynikajúcu hru Filipa Pucherta na ústnych harmonikách a hlboký sýty, správne bluesový hlas Daniela Sládeka, bol to parádny úvod festivalu. Keď znela skladba Hej, pán doktor, ktorú v 60. rokoch 20. storočia hrávala kapela The Meditating Four, do bodky platili pre mňa slová textu: „…ja plakať dávno nemôžem.“ Pri takejto hudbe sa mi naozaj plakať nedalo. Martin Jurík zahral zopár pekných gitarových sól a v niektorých skladbách spieval spolu s Filipom Puchertom sprievodné vokály. Dočkali sme sa aj klasík „najklasikovatejších“ – Hoochie Coochie Man a Crossroads. Na záver nám Daniel Sládek dal pokyny k Pitnému režimu: „Pozrieť si na Facebooku, lajkovať a dodržiavať!“
Poriadne sme prvým účinkujúcim zatlieskali a Bonzo poznamenal, že sme tu v ozaj dobrej spoločnosti a že tlieska i nám, poslucháčom. Potom poprosil o ešte jeden veľký potlesk pre Petra Stojku, pretože už 7 rokov „ťahá“ festival Blues Moods, na ktorom vystupujú nielen bluesové kapely z celého Slovenska, ale účinkovali na ňom už aj hudobné zoskupenia z Českej republiky, z Rakúska či z Ameriky. Peter Stojka sa poďakoval všetkým sponzorom, vďaka ktorým sa mohol festival uskutočniť. Ďalej vyjadril vďaku všetkým fanúšikom blues, ktorí prišli tento rok na Blues Moods, a tiež manželkám hudobníkov, ktoré majú pochopenie pre to, že ich manželia sú často mimo domova. Peter Stojka porozprával aj o tom, ako Trnavská hudobná spoločnosť organizuje jedenkrát v mesiaci (väčšinou na jeho začiatku) v Music a Café podujatie Modrý štvrtok. Trnavská bluesová kapela Second Band si na každý Modrý štvrtok pozve hosťa, ktorý nemusí byť nevyhnutne z oblasti bluesovej hudby. Spoločne si nacvičia skladby, ktoré potom zahrajú pred publikom. Dochádza tak k súzvuku rôznych osobností a rôznych hudobných žánrov. Táto aktivita má pomôcť spopularizovať žáner blues a festival Blues Moods. Hosťom najbližšieho Modrého štvrtka bude 8. decembra 2016 country spevák Allan Mikušek.
Následne na pódium nastúpili ďalší účinkujúci: kapela z Nových Zámkov The Joint Venture. Hoci prišli v trochu menšej zostave, než bolo avizované, okamžite si získali sympatie poslucháčov rezkou hudbou, ktorú hrali zručne a s plným nasadením. Zahrali nám: Robi Gajdošík – basová gitara, Tamás Fekete – klávesy, spev, Adrián Kelemen – gitara, spev a Michal Šrámek – bicie. Gitarista a basák z tejto zostavy hrajú aj v ďalšej blues-rockovej kapele – Kiero Grande. Tento večer sme však počúvali The Joint Venture. Klávesy hrali v ich hudbe významnú úlohu a Tamás Fekete si často vypočul za svoje sóla spontánny potlesk publika. V niektorých skladbách spieval Adrián, v niektorých Tamás, obaja spievali precítene, silnými zvučnými hlasmi. Vypočuli sme si napríklad skladbu Shame, Shame, Shame od Jimmyho Reeda, Call Me The Breeze od JJ Cala či Little Wing od Jimiho Hendrixa. V poslednej menovanej ma upútalo pekné gitarové sólo odmenené potleskom a dramatická hra bicích. Zaznela však i skladba s hudbou Adriána Kelemena a s textom Feriho Sajtosa – boogie Long Road. Adrián Kelemen ju uviedol slovami, že niekedy musíme prejsť dlhú cestu, kým sa dostaneme k určitým ľuďom alebo veciam. Pred poslednou skladbou dali hudobníci publiku na výber z viacerých. Zvíťazila Riders On The Storm od The Doors. Tak sme si užili blues-rock odohraný v poriadnom tempe. Na záver vystúpenia The Joint Venture zaznel veľký potlesk. Bonzo s potešením skonštatoval, že v Novým Zámkoch vyrastá nová generácia mladých muzikantov a on je v najsprávnejšom čase na najsprávnejšom mieste, kde môže túto vynikajúcu hudbu počúvať.
Po krátkej prestávke nám oznámil ďalší chod festivalového hudobného menu: kapelu East Beat. Pôvodne to bola bardejovská kapela, no v súčasnosti už dvaja jej členovia žijú v iných mestách. Kapelu tvoria: Milan Mazár – spev, gitary, Tibor Borský – basgitary a Jozef Ragan – bicie. Naservírovali nám poriadne temperamentný blues-rock. Začali skladbou Pride And Joy, ktorej autorom je Stevie Ray Vaughan. Po nej nasledovala Mary Had A Little Lamb, ktorú mal Vaughan tiež vo svojom repertoári. Gitarista East Beatu mal výrazný hlas a okrem spevu a vydarených gitarových sól sa ujal i sprievodného slova. Podporovala ho výborná rytmika. Okrem prevzatých vecí East Beat zahral i vlastné veci: Day Is Over a Dotknem sa ťa. Zazneli však i skladby Fooled Again od Richieho Kotzena, I Don´t Need No Doctor, ktorú naspieval napríklad Ray Charles a The Thrill Is Gone, známa napríklad z repertoáru B. B. Kinga. Kapela sa s publikom rozlúčila, ako povedal Milan Mazár, skladbou pre všetkých poverčivých ľudí – Superstition. Po nej nasledoval mohutný potlesk. Vystúpenie East Beatu Bonzo pomenoval „blues-rockový uragán z východu“. Tiež poprosil poslucháčov o veľký potlesk pre zvukárov, ktorí odvádzajú skutočne výbornú prácu.
Keď sa nazvučili ďalší účinkujúci, Bonzo nám s ľútosťou oznámil to, čo sme vlastne už vedeli: že dnešná muzikoterapia a festival sa chýli ku koncu. Ešte nás však čaká vystúpenie zahraničného hosťa, kapely z Budapešti, ktorá si dala názov podľa skladby Muddyho Watersa a volá sa Mojo WorKings. Jej členmi sú: János Horváth – spev, akustická gitara, stompbox, Imre Olivér Honfi – spev, elektrická gitara, didley-bow, Tamás Szabó – spev, fúkacie harmoniky, harmonetta, bass harmonika, Csaba Pengö – kontrabas a István Mezöfi – bicie. Kapela hrá zmes tradičného blues, country, popu a beatu. S publikom väčšinou komunikoval Tamás Szabó, prevažne v angličtine. Okrem excelentnej hry na fúkacie harmoniky hral i na zriedkavé fúkacie nástroje: harmonettu a bass harmoniku. Pri hraní bol takmer ustavične v pohybe, pobehoval a vykrúcal sa. Jeho sóla strhávali poslucháčov k spontánnemu potlesku. Navyše má silný a zvučný hlas a pripadal mi ako najvýraznejší spevák v kapele. Veľmi dobre však spievajú i János Horváth a Imre Olivér Honfi, ktorí predviedli i pekné gitarové sóla. Imre v niektorých skladbách hral na zaujímavý jednostrunový hudobný nástroj, didley-bow, a János na stompbox – drevenú krabičku, na ktorú sa hrá nohou a jej zvuk pripomína bubon. Zaznela napríklad skladba Pawn Shop z najnovšieho albumu kapely Just Another Button, ktorý vyšiel v tomto roku či skladba Don´t Wanna See You Again z predošlého albumu Long Step (2015). V druhej menovanej zaznelo aj pekné kontrabasové sólo. V jednej skladbe si Tamás (harmonika) a Imre (elektrická gitara) navzájom predhadzovali melódie – jeden nejakú zahral a druhý ju zopakoval. V niektorých chvíľach hrali tak jemne a potichu, že sa poslucháči museli stíšiť a napnúť sluch. Tieto „prekáračky“ mali veľký úspech u publika. Ozýval sa pochvalný piskot a tlieskanie do rytmu. Touto skladbou sa vystúpenie skončilo a všetci sme tlieskali odušu. Bonzo prišiel na pódium a vyhlásil, že táto hudobná formácia zahrala tak dobre, že ju ešte nemôžeme pustiť preč. A tak sme si vytlieskali ešte aj prídavok.
A to bol koniec 7. ročníka festivalu Blues Moods. Bonzo nás pochválil, pretože sme prišli a až do konca podujatia sme neodišli a vyjadril nádej, že aj na budúci rok prídeme na Blues Moods. Rozlúčil sa s nami heslom: „Keep on bluesing!“ V prípade mňa a mojej kamarátky bola muzikoterapia úspešná. Určite je lepšie byť na hudobnom podujatí medzi štyrmi kapelami ako sama medzi štyrmi stenami. Na festivale sme sa odreagovali a načerpali sme novú energiu. Už teraz sa tešíme na budúci ročník.
Ružena Šípková
November 2016
