V sobotu 10. novembra 2018 sa na Slovensku konali komunálne voľby. Mala som pocit, že nimi žije celá krajina, mnohí ľudia dokonca oznamovali na sociálnej sieti, ako a koho volili. Keby sa ma niekto opýtal, koho som volila ja, odpovedala by som mu, že dobré blues. V ten deň sa totiž konal aj 9. ročník medzinárodného hudobného festivalu Blues Moods v Trnave. Jeho 1. ročník prebehol v novembri 2010 a od roku 2011 toto podujatie každoročne organizuje Trnavská hudobná spoločnosť, o. z.. Tohto roku bolo po prvýkrát miestom jeho konania kultúrne centrum Malý Berlín na Štefánikovej ulici.
Hoci som sa pre istotu pobrala do Trnavy skorším vlakom, vládla už tma, čierna ako korene blues. Napokon som prišla na festival ako jedna z prvých poslucháčov. Veľká sála kultúrneho centra Malý Berlín sa však postupne zapĺňala. Opäť som sa raz cítila v pohode v bluesovo naladenej Trnave. Krátko po 19.00 hod. festival otvoril vedúci sekcie blues Trnavskej hudobnej spoločnosti, o. z. Peter Stojka. Zdôraznil, že Blues Moods organizujú ako fanúšikovskú záležitosť, aby udržali menšinový žáner – blues – pri živote. Tým robia radosť nielen festivalovému publiku, ale i sami sebe. Na Blues Moods 2018 vystúpili dve slovenské a dve zahraničné hudobné formácie.
Ako prvá sa predstavila domáca, trnavská bluesová kapela Second Band so svojím hosťom Lukášom Pialom, ktorý 15. 3. 2018 hosťoval aj na pravidelnom hudobnom projekte Second Bandu nazvanom Modrý štvrtok. Na festivale hrali v zostave: Lukáš Piala – gitara, spev, Juraj Parízek – gitara, Denis Čapkovič – bicie, Marek Polonec – basová gitara a Peter Stojka – ústne harmoniky. Publiku ponúkli priehrštie starých známych bluesových skladieb, ako napríklad I´m Your Hoochie Coochie Man, Five Long Years či Red House. Lukáš Piala, rodák zo Žiliny, je zručný gitarista a dobrý spevák. Jeho prejav je prirodzený a svojský. Myslím si, že s kapelou Second Band si sadli po muzikantskej i po ľudskej stránke. Obecenstvo ocenilo ich hudbu, hranú s úprimným nadšením. Napokon došlo aj na prídavok – skladbu Pride And Joy od Stevieho Raya Vaughana. Second Band s Lukášom Pialom sa postarali o veľmi dobrý a dôstojný úvod festivalu.
Počas prestávky pozval Peter Stojka na pódium predsedu Trnavskej hudobnej spoločnosti, o. z. Andreja Haladu. Ten predovšetkým poďakoval návštevníkom, sponzorom aj iným podporovateľom, vďaka ktorým festival funguje už 9. rok. Predsedove slová vďaky smerovali i k Petrovi Stojkovi, pretože festival Blues Moods je prakticky jeho „dieťa“.
Ďalším festivalovým účinkujúcim bolo maďarské duo Grunting Pigs. Hneď po zverejnení programu festivalu som si to prívetivo preložila ako „Krochkajúce prasiatka“ a zasmiala som sa, že dve z troch rozprávkových prasiatok prídu účinkovať na Blues Moods. Ale kdeže! Žiadne prasiatka, ale dvaja fantastickí bluesmeni a šoumeni. Jedná sa o akustický projekt vynikajúceho hráča na ústnych harmonikách, speváka a skladateľa Mátyása Pribojszkiho, ktorý je oficiálnym hráčom firmy Hohner. Jeho spoluhráčom je nemenej skvelý gitarista Ferenc Szász. Mátyás Pribojszki alebo „Jumping Matt“ (pretože jeho skutočné meno je podľa jeho vlastných slov veľmi komplikované) hral na harmonikách naozaj virtuózne, vyludzoval z nich také tóny, až mi padla sánka. On i Ferenc Szász (zvaný „Frank Hundred“) hrali s veľkým elánom, nepochybovala som, že zo svojich hudobných nástrojov „vytrieskali“ maximum. Harmonikár navyše oduševnene spieval a gitarista sa v niektorých pesničkách postaral o sprievodné vokály.
Obecenstvo sa nechalo strhnúť, tlieskalo ostošesť, miestami sa ozýval aj potlesk do rytmu počas skladieb. Zazneli napríklad pesničky Tiger Man (autor Joe Hill Louis), Ain´t That Fine od Betty Hall, ale aj It´s Not Easy od rakúskeho speváka a skladateľa Ripoffa Raskolnikova. Počas známej pesničky That´s All Right (Mama) zožal Mátyás Pribojszki veľký úspech so svojím napodobňovaním Elvisa Presleyho (jeho spoluhráč mu ešte aj napravil golier tak, ako ho zvykol nosiť Elvis). Publikum si na konci vystúpenia Grunting Pigs, samozrejme, vyžiadalo prídavok. Bola ním ďalšia pesnička známa z repertoáru Kráľa rock´n´rollu – Hound Dog. V podaní maďarského dua to bola poriadna divočina. Na hodnú chvíľu obaja hudobníci zišli z pódia a hrali a spievali vzadu v hľadisku. Neskôr, pri návrate späť, Mátyás Pribojszki zahral a zaspieval aj stojac na prázdnej stoličke v prvom rade. Až nám bolo ľúto, keď sa táto show skončila.
Prestávka rýchlo ubehla a na pódiu sme privítali ďalšiu, tentoraz slovenskú kapelu, ktorá je veľmi osobitá a originálna: ZVA 12-28 Band. Tohto roku dosiahla veľký úspech v Bluesovej ankete 2018 Slovak Blues Top, organizovanej portálom Bluesmusic.sk: získala ocenenie Najobľúbenejšia skupina v roku 2017, jej spevák Norbert Červenák sa stal Najobľúbenejším spevákom v roku 2017 a jej bubeník Peter Krško bodoval ako Najobľúbenejší inštrumentalista v roku 2017. Kapela prišla na Blues Moods 2018 bez huslistu Stanislava Fakana. Bolo mi to trochu ľúto, veď ZVA 12-28 Band sa okrem blues inšpiruje aj slovenským folklórom a myslím si, že zvuk huslí sa do ich hudby hodí… no, ako zadok na nočník. Zostava teda bola nasledovná: Norbert Červenák – spev, gitara, autor skladieb, Ladislav Červenák – kontrabas a Peter Krško – bicie. Na začiatku vystúpenia spevák poprosil obecenstvo, aby pomohlo kapele roztlačiť „bluesovú mašinu“. Tá sa rozbehla veľmi zdarne. Už pri prvej skladbe Diesel Blues som mala pocit, že každú chvíľu spadne veľký plagát s názvom festivalu vzadu za pódiom. Malo to drajv.
Norbert Červenák spieval svojím charakteristickým chrapľavým hlasom a jeho gitara rozprávala príbehy spolu s ním. Celý sa hýbal do rytmu, nohy mu tancovali, aj keď sedel. Rytmika ho zdatne podporovala. Bubeník skladby pekne gradoval a kontrabasista na mňa pôsobil ako stelesnený pokoj a pohoda. Okrem hrania sa staral aj o mierne folklórne sprievodné vokály. Vo festivalovom publiku mali ZVA 12-28 Band mnoho priaznivcov. Samozrejme, aj vďaka textom piesní, ktoré píše Norbert Červenák a typický je pre ne humor a zvolenský kolorit. Okrem iných som si všimla dve panie v publiku, ktoré sa špeciálne na textoch veľmi dobre bavili. Z najnovšieho CD Šibenica frajerka (2015) zahrali „Zetvéáci“ len skladbu Bim, Bim, ostatné boli staršie osvedčené pesničky. V skladbe Dáke blues to spraví sa ozýval silný potlesk publika do rytmu. Pesnička Autobáger bola poriadny blues-rock. Do skladby Múka Norbert Červenák zapojil aj publikum a tiež sa skončila priam blues-rockovo. To bol záver vystúpenia, no fanúšikovia sa dožadovali pesničky Pedál je Róm, ktorá napokon aj zaznela ako prídavok.
Opäť nasledovala krátka prestávka a po nej prišlo vystúpenie hviezdy večera – Američanky Juwany Jenkins. Táto speváčka a autorka piesní vyštudovala v Amerike žurnalistiku, od roku 1998 žije v Čechách a je profesorkou na University of New York v Prahe. Do Trnavy priviedla svoju sprievodnú českú kapelu, ktorú tvorili: Charlie Slavík – ústne harmoniky, Jiří Maršíček – gitara, Adam Nohavica – basová gitara a Jakub Nývlt – bicie. Pre mňa bolo dôležité, že v kapele hral najuznávanejší hráč na ústnych harmonikách v Českej republike, s ktorým Juwana Jenkins v roku 2012 nahrala výborný album The Blues Keeps You Alive. Práve zaň si vyslúžila od hudobných kritikov označenie „Bluesová kráľovná“. Na Blues Moods 2018 sa Juwana Jenkins so šarmom i s nadhľadom „ujala vlády“ a publikum si podmanila hneď ako začala spievať. Má silný tvárny hlas a energiou a temperamentom priam srší. Okrem angličtiny ovláda aj češtinu a počas festivalového koncertu komunikovala s publikom najprv po česky. Neskôr však predsa len prešla do angličtiny. Na festivale zaspievala mnohé pesničky zo svojho už spomínaného albumu. Už v prvej skladbe Never Say I Love You roztlieskala poslucháčov do rytmu. Vyzdvihla, že práve poslucháči sú najdôležitejšími ľuďmi na každom koncerte a že môžeme tancovať, spievať, i tlieskať do vôle.
Kapela, zložená zo šikovných mladých hudobníkov, bola Juwane Jenkins spoľahlivou oporou. Charlie Slavík sa okrem hry na harmonikách staral spolu so speváčkou o pódiovú show a jemu i gitaristovi sa darilo roztlieskavať publikum parádnymi sólami. K tomu treba pripočítať výbornú rytmiku, ktorá tiež dostala príležitosti predviesť sa. V skladbe J´s Juke Joint (Let It All Hang Out) Juwana Jenkins spievala vzadu v publiku a ďalšiu pesničku Hound Dog odspievala sediac na okraji pódia. Táto pesnička zaznela teda v ten večer už druhýkrát, na rozdiel od Grunting Pigs ju Juwana Jenkins zaspievala v pomalej verzii. Poznamenala, že je to, pre text tej pesničky, dobré zvonenie na telefónne číslo, ktoré nechceme zdvíhať… Skladba Cookin´ Out Doors je odpoveďou Juwany Jenkins na pesničku Roberta Johnsona Come On In My Kitchen. Americko-české blues malo úspech a čas rýchlo plynul. Po poriadne energickej skladbe Last Night In Memphis sme si vytlieskali ešte dva prídavky: bluesové klasiky Got My Mojo Workin´ a Sweet Home Chicago. Druhú spomínanú pesničku v ten večer už hral aj Second Band s Lukášom Pialom, ale v podaní Američanky to bolo, pravdaže, zase niečo iné, takže mi to vôbec neprekážalo.
Festival sa napokon skončil okolo polnoci so želaním, aby sme sa na budúci rok stretli na jubilejnom 10. ročníku. Očividne spokojné obecenstvo sa pomaly rozchádzalo domov. Ja som mala veľké šťastie, pretože som sa na festivale stretla s kamarátkou, ktorá bola nesmierne láskavá a odviezla ma domov. To už bol vlastne druhý deň ráno, bolo po Blues Moods 2018 aj po komunálnych voľbách. Na tento ročník festivalu mám iba príjemné spomienky: videla som vystupovať Mátyása Pribojszkiho, Charlieho Slavíka i Juwanu Jenkins, na ktorých som sa veľmi tešila, ale radosť mi urobili aj ostatní účinkujúci. Takže, dobrá voľba. No a okrem toho, hlavne vďaka ochotnej kamarátke, ma hreje pri srdci poznanie, že dobrí ľudia ešte nevymreli.
Ružena Šípková
November 2018
