V dňoch 14. – 16. novembra 2019 sa v Trnave uskutočnil 10. ročník medzinárodného hudobného festivalu Blues Moods 2019. Organizátori z Trnavskej hudobnej spoločnosti, o. z. toto jubilejné podujatie pripravili skutočne slávnostne: tentoraz trvalo nie jeden, ale až tri dni. K významnému výročiu festivalu dali organizátori po prvýkrát v jeho histórii vyrobiť aj festivalové tričká, ktoré boli počas podujatia na predaj. Festival z verejných zdrojov podporili Fond na podporu umenia a mesto Trnava a podujatie malo, ako každý rok, mnoho partnerov a mediálnych partnerov.
Prvý, štvrtkový festivalový večer prebehol vo Vodáreň Craft Bistre na Okružnej ulici a priniesol koncert kapely 100° PaRa. Za týmto názvom sa skrývajú známi trnavskí hudobníci: Peter Stojka – ústne harmoniky, Juraj Parízek – spev, akustická gitara a Jaroslav Rakay – akustická basová gitara. Toto hudobné zoskupenie vzdalo poctu klasikom bluesového žánru – starým bluesmanom, ktorí položili základ súčasnej populárnej hudby. K ich piesňam pristúpilo tvorivo a zahralo ich vo svojich vlastných aranžmánoch.
Vypočuli sme si napríklad pesničky z repertoáru Muddyho Watersa, Little Waltera či Roberta Johnsona, ale zaspomínali sme si aj na Elvisa Presleyho a jeho slávny Heartbreak Hotel. Hudobníci žartovali, že od tohto večera sa aj oni stávajú bluesovými velikánmi: do setlistu totiž zaradili i vlastnú pesničku My Friday. Ich hudba sa hnala dopredu silou dobre rozbehnutej parnej lokomotívy. Vodáreň Craft Bistro sa pekne zaplnilo a koncert mal u publika úspech.
V piatok sa v kultúrnom centre Malý Berlín na Štefánikovej ulici hrala novodobá svieža hudba so zdravou dávkou trúfalosti. Vystúpila mladá progresívna bluesrocková kapela The Youniverse. Speváčka Tammy Nižňanská vo svojej pódiovej show spája vyzývavosť so zvláštnou poetikou. Jej silný prenikavý hlas pôsobí veľmi sugestívne. Sprevádzajú ju výborní hudobníci: Jerguš Oravec – elektrické gitary, Šimon Vladár – basová gitara a Adam Olexík – bicie. Kapela vystupovala v Trnave po prvýkrát. Koncert vo veľkej sále Malého Berlína bol na státie a obecenstvo sa mohlo voľne pohybovať v rytme svižnej hudby.
Na začiatku ma The Youniverse prekvapili výbušnou verziou tradicionálu Wayfaring Stranger. Okrem iných zazneli aj skladby z úspešného albumu kapely s názvom CMYK, ako Silver, Aftershock, Three Little Monkeys, Riverbanks či Strange Love. Kráľovnou pódia bola Tammy, ktorá bola ustavične v pohybe, divoko spievala a tancovala a hrala na tamburínach, ba v jednej pesničke predviedla aj hru na ústnej harmonike.
Publikum si napokon vytlieskalo dva prídavky. V jednom z nich, v skladbe Lonely Boy od kapely The Black Keys, si zaspieval aj Jerguš Oravec. Bola to hudba pre mladých a duchom mladých.
Hlavný večer festivalu Blues Moods 2019 sa konal v sobotu, opäť vo veľkej sále kultúrneho centra Malý Berlín, no tentoraz už s miestami na sedenie. Prvým účinkujúcim bol spevák a gitarista Štefan Uhriňák, v bluesovom svete známy pod umeleckým menom Tony Bigmouth Pearson. Vystupuje sám s akustickou gitarou a s verným pomocníkom – looperom.
Jeho hlboký hlas je úžasný hudobný nástroj a jeho gitara priam spieva. Svoje vystúpenie začal vlastnou verziou skladby Pride And Joy od Stevieho Raya Vaughana. Tony Bigmouth Pearson prezradil, že vo štvrtok 14. novembra hral na festivale Blues Alive v Šumperku pre asi 1500 ľudí, no má rád aj komornejšie koncerty.
Na trnavskom festivale zazneli mnohé pesničky z jeho vlastnej tvorby. V jednej z nich, v motivačnej skladbe Better Believe, si s ním niektorí poslucháči i zaspievali. V jeho podaní sme si však vypočuli aj skladbu Moanin´ od autorov Bobbyho Timmonsa a Jona Hendricksa a Stormy Monday / Let The Good Times Roll Medley. Publikum tlieskalo jeho hudobníckemu a speváckemu umeniu a došlo i na prídavok.
Po krátkej prestávke prišla na pódium speváčka Silvia Josifoska a jej sprievodná kapela. Štefana „Pištu“ Lengyela (elektrická gitara) a Ericha „Boboša“ Procházku (ústne harmoniky) z hudobného zoskupenia Sitra Achra doplnil bubeník Roman Turtev. Hudba kapely a Silviin hlas, temný i ohnivý zároveň, k sebe veľmi dobre pristali. Boboš sypal z rukáva magické a uhrančivé sóla, Pištova hra na gitare bola čarovne podmanivá a bicie dodávali ešte väčšiu energiu a napätie.
Repertoár tvorili známe bluesovky, ktorým hudobníci a temperamentná speváčka vdýchli nezameniteľnú atmosféru, či to už bola psychedelická verzia skladby Last Train To Clarksville alebo bluesová „funkovačka“ That´s What Love Will Make You Do. Mohutný potlesk obecenstva hovoril za všetko. Prídavkom bola pesnička Goin´ Down. Cesta nadol nebýva obvykle vnímaná ako niečo pozitívne, ale túto si poslucháči v sále naozaj užívali.
Prišiel čas privítať zahraničných hostí festivalu – dve kapely, ktoré vystupovali na Slovensku prvýkrát práve na Blues Moods 2019. Riccardo Grosso Blues Band z Talianska priniesol do Trnavy moderné blues inšpirované elektrickým chicagským blues. Hudobníci vložili do svojej hry poriadnu dávku talianskeho temperamentu.
Hrali v zostave: Riccardo Grosso – spev a ústne harmoniky, Flavio Paludetti – elektrická gitara, Alessandro „Cocco“ Marinoni – basová gitara a Federico Patarnello – bicie. Predviedli naozaj energickú a dravú show. Harmonikár a gitarista boli ustavične v pohybe a excelovali v sólach s podporou spoľahlivej rytmiky. Jemné pasáže sa striedali s ráznymi, obecenstvo odušu tlieskalo. Frontman kapely spieval precítene, mocným hlasom s bluesovým feelingom.
Okrem toho výrečne komunikoval s publikom v angličtine. Pred skladbou Up The Line napríklad porozprával, kto boli Willie Dixon a Little Walter a skladbu She´s Tough venoval všetkým silným ženám, oddane stojacim po boku svojich mužov – hudobníkov. Zaujímavá bola pesnička, ktorá vznikla spojením tradičnej brazílskej hudby forró a blues. Riccardo Grosso Blues Band na konci svojho vystúpenia nielenže musel pridávať, ale vyslúžil si i standing ovation.
Headlinerom festivalu Blues Moods 2019 bola poľská kapela Two Timer, charakterizujúca svoju hudbu ako „grunge blues na steroidoch“. Tvorili ju: Piotr Gorzkowski – spev, Ernest Kałaczyński – elektrické gitary, Max Psuja – bicie, Łukasz Rudnicki – basová gitara a Wojciech Rudziński – ústne harmoniky. Ich hudba mi znela trochu uhladenejšie než tá talianska, ale tiež to bol poriadny nárez. Harmonikár a gitarista dostali značný priestor a zaslúžene. Sóla boli naozaj vysoko energetické. Dočkala som sa i hrania technikou slide, ktorú u gitaristov tak obdivujem.
Two Timer ma tiež zaujal skladbami z vlastnej tvorby, ako The Jack, Drinking Boogie, NOLA Po´ Boy, Chinaski alebo Some New Boogie, Right? Poslucháči v publiku sa pohojdávali do rytmu, tlieskali výkonom hudobníkov a zanietenému prejavu speváka a pochvalne pokrikovali. Táto hudobná formácia napokon pridávala až dve pesničky a na konci znel búrlivý potlesk a krik.
Ako opakovane zdôrazňoval Peter Stojka, vedúci sekcie blues Trnavskej hudobnej spoločnosti, o. z., v tomto roku si pripomíname i 30. výročie Nežnej revolúcie, čo má veľký význam, pretože bez nej by nevznikol ani medzinárodný hudobný festival Blues Moods. V roku 1989 som bola dieťa, no slobodu konania festivalu dokážem oceniť. Organizátori ho pripravujú preto, aby sa potešilo obecenstvo i oni sami. Tohto roku sa to znova podarilo a ja som veľmi rada, že som bola pri tom.
Ružena Šípková
22/11/2019
