Je to až neuveriteľné, ale 4. októbra uplynulo už celých 50 rokov od smrti jednej z najvýraznejších speváčiek, ktorá sa objavila na rockovej a bluesovej scéne v polovici minulého storočia. Hoci jej úspešná kariéra trvala len štyri krátke roky, počas ktorých nahrala rovnaký počet LP platní, do histórie sa zapísala navždy a nezmazateľne.
S Janis Joplin som sa prvýkrát stretol niekedy koncom pamätného roku 1968 prostredníctvom platne Cheap Thrills, ktorú nahrala ako speváčka kapely Big Brother & the Holding Company. Vlastne najprv to boli magnetofónové pásky s nahrávkami zo spomínanej platne, lebo tú sa mi podarilo získať až neskôr. Spolu s priateľmi sme sedeli pri magnetofóne Sonet Duo a očarene počúvali ako spieva: „Come on, come on and take it, take another little piece of my heart now baby“ a s pomocou slovníka sme sa pokúšali zistiť o čom vlastne spieva. Znelo to neobyčajne presvedčivo – kapela, gitary a ten famózny hlas! Celé akoby z iného sveta.
Vtedy sme to považovali za záznam zo živého vystúpenia, až neskôr som sa dozvedel, že z koncertu pochádzala iba pomalá bluesová skladba Ball and Chain. Všetky ostatné nahrávky boli zo štúdia a len producent k nim majstrovsky pridal šumovú kulisu publika, čo vytvorilo síce klamlivú ale nádhernú koncertnú atmosféru. Aj úplne nové poňatie starej a tisíckrát obohranej piesne Summertime s neobyčajne melodickými gitarami a expresívnym prejavom speváčky, ktorá nás zariekavala ako stará čarodejnica, nám doslova stavalo chlpy do pozoru. Bolo to pre nás niečo úplne nové, elektrizujúce a fantastické.
V tom predinternetovom praveku som si postupne zohnal o „Joplinke“ i o kapele Big Brother & the Holding Company všetko, čo sa dalo, vrátane článkov v českom Pop Music Exprese. Bolo to ako zjavenie, keď som nakoniec získal aj originálnu platňu s kresleným komiksovým obalom. Páčili sa mi aj jej neskoršie sólové platne, no už nikdy to nebolo také, ako s Cheap Thrills. Bolo to dobré, ale akosi príliš uhladené a „načančané“ – stratil sa ten elektrizujúci pocit výnimočnosti. The thrill was gone.
Janis Joplin, speváčka s nádherne „chorým“ chrapľavým hlasom vstúpila podobne ako Jimi Hendrix, len o niekoľko týždňov po ňom, do Klubu 27. Potom, čo 4. októbra 1970 neprišla počas nahrávania do štúdia, našli ju bezvládnu v hotelovej izbe a privolaní lekári mohli už len skonštatovať smrť zavinenú predávkovaním heroinom v kombinácii s alkoholom.
Jej posledná oficiálna LP platňa vyšla až po jej smrti v januári 1971. Nazvali ju podľa speváčkinej prezývky Pearl. Otvárala ju jedna z mála skladieb, ktorú si sama zložila – odpichová pieseň Move Over a okrem nedokončenej skladby Buried Alive in the Blues, ktorú už nestačila naspievať a tak zverejnili vlastne len jej inštrumentálny podklad, bola tam aj verzia piesne Kris Kristoffersona Me and Bobby McGee. Tá sa vyšplhala až na vrchol americkej singlovej hitparády a stala sa jej najväčším, i keď posmrtným, komerčným úspechom. Aj samotný album obsadil prvú priečku a získal za predaj 4 zlaté platne.
Nečudo, veď obsahoval ešte ďalšie výborné skladby ako Cry Baby, Get It While You Can alebo A Woman Left Lonely. Ja ale dávam prednosť inej skladbe z tohto albumu. Je to pieseň Mercedes Benz, ktorú si Janis nielen zložila ale aj úplne sama naspievala a capella bez akýchkoľvek sprievodných nástrojov a bola to vlastne posledná skladba, ktorú v živote nahrala. Keď si ju vypočujete, pochopíte, prečo Janis Joplin aj po toľkých rokoch považujem za najväčšiu bielu bluesovú speváčku na svete.
Bonzo Radványi
05/10/2020
