Prešlo už zopár týždňov odkedy sme sa vrátili zo Šumperku, mali sme dosť času na to stráviť všetky tie zážitky, ktoré nám dal tohtoročný Blues Alive.
Ja vždy tvrdím, že je to pre mňa vrchol roka, pomyslené Vianoce, alebo Nový Rok, proste najväčší bluesový sviatok roka, minimálne v strednej Európe. Tento rok tomu nebolo inak. S Kiero Grande sa nám už akoby zázrakom zase podarilo vyhrať v jarnej súťaži Blues Aperitív, ktorá nás tento rok dostala na „menšie“ pódium v stane a budúci rok na to hlavné v sále kultúrneho domu v Šumperku. Ušiel sa nám time-slot vo štvrtok na samý začiatok festivalu. Blues Alive nie je ten typ festivalu, kde sa ľudia postupne pridávajú a na začiatku festivalu je dav ešte taký skromnejší. Keď som vyšiel na pódium a začal našu skladbu „Take you there“ sám s gitarou a po úvodných pár tónoch som pozrel do publika, videl som plný stan ľudí, rozumejte niekoľko stovák. Na Slovensku keď vám príde 50-60 ľudí máte pocit, že je to super večer. Tu po prvej skladbe dostanete taký potlesk, o akom sa nám doma iba sníva, proste iná kultúra. Keď vám diváci vracajú toľko energie na pódium, spätná väzba je neodvrátiteľná a hrá sa fantasticky. V čerstvej zostave sme odohrali set, ktorý zachytáva to najbluesovejšie, najcharakteristickejšie pre Kiero Grande z celej našej minulej aj budúcej tvorby. Odznelo 6 zbrusu nových skladieb, ale aj skladby, ktoré sme roky nehrali. Už zabehnutého Petra Mišíka za bicími doplnil nový člen, Michal Kujan na gitare. 10 skladieb ubehlo ani sme sa nenazdali. Odozva divákov však bola úžasná a mnohí sa zastavili na slovíčko aj po našom koncerte, ba aj počas ďalších dní festivalu.
Blues Alive človeku ponúka „creme de la creme“ na viacerých frontoch, či už sú to žijúce hudobné legendy z Chicaga, Los Angeles alebo Floridy, koncerty úžasných kapiel letiacich „popod radar“, stretnutia s priateľmi, ktorých stretáte iba na tomto mieste v tomto čase roku a zdieľate rovnakú radosť z hudby, cestopisy z Chicaga, alebo premietanie zaujímavých filmov, nájdete tu všetko, čo vás môže dostatočne nabiť pozitívnou energiou a inšpiráciou na dlhé týždne, ba až mesiace dopredu. Priznám sa, že s Kiero Grande sme síce v 2024 veľa nehrali, ale skladby, ktoré som písal, som písal s myšlienkou, ako budú znieť na Blues Alive. Nejde o to, že by som svojou hudbou chcel niekomu vyhovieť (najmä sebe), ale Blues Alive ma motivuje snažiť sa priblížiť kvalite, ktorú zažije divák tam. Naučilo ma to byť k sebe úprimný, hudobne autentický a zodpovedný voči divákom. S partiou okolo Štepána Suchochleba, Ondřeja Bezra, Miši Horákovej a celého spoločenstva Blues Alive sme spätí už od 2017, keď sme absolvovali svoj prvý (neúspešný) Blues Aperitív. Cítim záväzok niečo z tohto pocitu šíriť ďalej aj na Slovensku, takže ak máte možnosť, absolvujte aspoň jeden Blues Alive aby ste okúsili, čo je to „blues de luxe“.
Highlity pre mňa z tohto roku: Stretnutia starých známych (divákov), ktorí s nami sympatizujú už od 2017; koncert Dave-a Herrera v rámci koncertu Chicago blues festival (názov kapely zostavenej pre Blues Alive z hudobníkov, ktorých Štepán s Ondrom zverbovali počas cesty do Chicaga) – dave bol krásnym príkladom toho, ako sa menej tónmi dá povedať viac; inšpiratívny vibe kapely Chuck Prophet & The Cumbia Shoes s ich mexickými oblečkami a plným zvukom, hudba jak z tarantinoviek; v neposlednom rade koncert a stretnutie s Luke Winslow-King . Luke s kapelou viedli každý večer jamsession. Ich koncerty boli to najautentickejšie, čo som tam tento rok videl. Neboli „nahodení do gala“, nehrali klišé sóla, ktoré pri iných kapelách človek už takmer dopredu vie ako budú znieť, ich skladby mali výpovednú hodnotu aj spevácky a textovo kvalitný prejav. Proste „full package“. Luke-a na turné po Európe sprevádzala partia famóznych hudobníkov. V posledný večer festivalu som si povedal „kedy, ak nie teraz?!“ a spýtal som sa Luke-a, či si s nimi večer môžem zahrať a bol za. Jamsession začala po polnoci (čo je pre mňa väčšinou deadline pre 3-dňový festival; človek vyšťavený do poslednej kvapky), ale bol som tak nabitý energiou, že som necítil únavu. S Luke-ovou bandou som si zahral tri skladby, počas ktorých som mal pár super momentov s úžasným gitaristom Robertom.
Sú to také tie magické momentíky, keď zrazu cítite, že ste absolútne na rovnakej vlne a doslova cítite, ako keby bol aj niekto iný vo vašej hlave a robil veci presne tak ako to situácia vyžaduje, proste telepatia. Roberto je výnimočný hudobník. Rovnaký pocit som mal z jeho brata Simoneho, ktorý hral na basovú gitaru. S ním som sa „zblížil“ v neskorších častiach jamsession, keď sa na pódiu striedali už aj ďalší hudobníci z iných kapiel, medzi inými aj náš Peter za bicími. Simone je neskutočný basák, cítil som z neho to isté ako z Roberta. Keď sme sa v jednom momente „lockli do groovu“, stretli sa nám pohľady a obaja sme mali na tvári úškrn. Asi najväčšia poklona, akú som mohol dostať bola, keď Roberto po niektorej skladbe prišiel, poklepal ma po pleciach a s kamennou tvárou povedal „you got it, kid…you sound great, I mean it, you got it!“. Ťažko slovami popísať, čo všetko mi to spoločné hranie dalo, ale je to ako droga, už len pre toto sa oplatí chodiť na Blues Alive, kde sa človek cíti byť nažive. (nehovoriac o tom, že o pol tretej v noci zo soboty na nedeľu po troch dňoch festivalu tam nebolo o veľa menej ľudí ako v prvý deň o 18ej). Už teraz sa teším na ročník 2025!
Ady Kelemen
Foto: Jinřich Oplt
17/12/2024
