Kalendárne prepojenie soboty 19. marca s posledným dňom tohtoročnej zimy prinieslo posledný zimný hudobný festival na Slovensku – 24. ročník festivalu Livin´ Blues. Napriek zimným prívlastkom bolo v dejisku festivalu, na pódiu KD Lúky v Petržalke poriadne horúco. Postaralo sa o to 6 kapiel, z toho polovica zahraničných.
Program krátko pred 17. hodinou odštartovala omladená kapela Joint Venture z Nových Zámkov. Mladí bluesrockeri s výborným gitarovým dvojzáprahom a klávesami ponúkli pod taktovkou veterána Feri Šajtoša priehršť energicky zahraných bluesových klasík (Spoonful, Help Me, Good Morning Little Schoolgirl) i niekoľko pekných verzií známych skladieb od JJ Calea (Crazy Mama, Cocaine) a Doors (Riders On The Storm) a hoci ešte divákov bolo pomenej, navodila veľmi dobrú atmosféru.
Hneď po nich nasledoval prvý hosť zo zahraničia, skupina Mothers Follow Chairs zo stredomoravského Přerova so speváčkou Petrou Polákovou – Uvírovou. Tá si získala priazeň publika nielen ako jediná predstaviteľka tej peknejšej polovice ľudstva, ktorá v ten večer narušila festivalovú pánsku jazdu ale presvedčila najmä svojim speváckym prejavom. Mňa si získala vrúcnym podaním skladby I´d Rather Go Blind z repertoáru Etty James a verziou známej Summertime. Okrem majiteľky výrazného hlasu by sa patrilo spomenúť aj dobre hrajúcu kapelu, najmä klávesáka a gitaristu, ktorý striedal elektrickú gitaru s dobrom.
Keď sa z fotografie na festivalovom plagáte zhmotnil na pódiu Noro Červenák so zvolenským bluesmobilom ZVA 12-28 Band, ľudí v hľadisku už pribudlo a atmosféra začala hustnúť. Charizmatický spevák a gitarista spolu so svojimi spoluhráčmi nenechali nikoho na pochybách, prečo v nedávnej Bluesovej ankete získali titul Najobľúbenejšej slovenskej bluesovej kapely. Už úvodnou skladbou, pôsobivým Diesel Bluesom, dostali do varu publikum, ktoré potom s nimi spievalo, odpovedalo Norovi a tlieskalo. Zaznela aj Hrubá múka a nechýbali ani ukážky z aktuálneho cédečka Šibenica frajerka, ktoré v spomínanej ankete zvíťazilo v kategórii Najlepšie bluesové CD roka.
Po ďalšej malej prestávke venovanej prestavbe pódia, počas ktorej si návštevníci mohli prezrieť zaujímavú výstavku plagátov, grafík a litografií bratislavského akademického maliara Marcela Haščiča, vystavujúceho pod umeleckým pseudonymom Marcelix, sa na pódiu objavil Old School Band alias Stará škola. Ako to už názov naznačil, kapela speváka a gitaristu Ivana Čeredejeva obohatená o hosťujúceho saxofónistu ponúkla prostredníctvom starých známych skladieb od Cream, Fleetwood Mac či Spencer Davis Group hudobné spomienky na éru sixties.
A potom prišlo pre mnohých najväčšie prekvapenie večera – poľské trio Gruff!. Po nevrlosti, ako by sa dal preložiť jeho názov, ani stopy. Bol to doslova moderný hudobný uragán, ktorý spájal v jednoliaty celok blues, hill country, rap, rock, swing a všetko možné iné – hudba rúcajúca konvencie a hudobné bariéry. O tento originálny, dych vyrážajúci mix sa postaral výborný, po poľsky uvádzajúci, no po anglicky spievajúci spevák, showman a harmonikár Bartek Przytula, skvelý, neobyčajne technicky vyspelý dlhovlasý bubeník Maciej Kudla a v neposlednom rade excelentný gitarista Tomek Kruk, ktorý striedal rezofonické dobro s elektrickou gitarou. Nečudo, že publikum si vytlieskalo prídavok.
Záver večera patril americkému bluesrockovému gitaristovi a spevákovi Leburn Maddoxovi. Sympatického Afroameričana so širokým úsmevom, v džínsoch, s čiernym klobúkom na hlave, dlhými dreadmi a prešedivelou bradou predchádzala povesť sidemana mnohých veľkých soulových, rockových i funky hviezd, a tak som bol zvedavý, čo ponúkne. Do Bratislavy si priviedol veľmi dobre zohratú rytmiku z Talianska – bubeníka Jacopo Corettiho a basistu Renato Marciana. Bolo vidno, že je absolútny profesionál, gitarový macher a výrazný spevák s veľkým hlasom. Keď sa postavil so svojim Stratocastrom na pódium, pripomemul mi nevdojak Jimi Hendrixa. Bol si toho asi aj vedomý a hoci v polovici koncertu zahral prearanžovanú verziu Jimiho skladby Fire, nijako to nezneužíval. Program mal zostavený najmä zo skladieb z nového sólového albumu Dang! (Seven Days Kiss, Leave Your Hat On) a tie boli dostatočne silné, aby udržali pozornosť publika, ktoré aj napriek pokročilej prepolnočnej hodine zostalo na svojich miestach a nadšene si od Leburn Maddoxa a jeho spoluhráčov vytlieskalo ešte dva prídavky.
Najstarší bluesový festival na Slovensku s medzinárodným predikátom znova dokázal, že bluesová hudba má ešte stále čo povedať poslucháčom aj v 21. storočí. Pochválil by som dobrú organizáciu, pestrý výber účastníkov i štandardne dobrý zvuk a zaregistroval som aj mierny nárast návštevnosti. Už teraz sa teším aké dobroty nám takto o rok, v marci 2017, prinesie jubilejný 25. ročník Livin´ Blues.
Text: Bonzo Radványi
Fotot: Matúš Kaža
Marec 2016
