Od koncertu Dona Aireyho na Slovensku uplynul už takmer mesiac, nedá mi však, aby som sa nepodelil s dojmami z tohto vydareného podujatia s ostatnými fanúšikmi dobrej hudby. Keď som pred dvomi rokmi písal článok na internetovú stránku Slovakblues.com o histórii Hammond organu v bluesovej a jazzovej hudbe, uviedol som, že zvukové a technické možnosti tohto jedinečného nástroja dávajú široký priestor pre uplatnenie rôznych štýlov a prístupov k hudbe. A táto skutočnosť sa v plnej miere potvrdila aj na koncerte Dona Aireyho a jeho Bandu, ktorý sa uskutočnil 19. marca 2014 v klube Blue Note v Novom Meste nad Váhom. Don Airey prišiel so skupinou zostavenou z vynikajúcich hudobníkov, s ktorými uviedol nielen skladby z jeho nového sólového CD Keyed Up, ale i staršie rockové štandardy.
Don Airey, ako nástupca nedávno zosnulého Jon Lorda v skupine Deep Purple, postavil zvuk skupiny na hutnom, overdrivovom Hammond organe, razantnej rockovej gitare Roba Harrisa (predtým Jamiroquai) a zaujímavom basistovi menom Laurence Cottle, ktorý vo Veľkej Británii vedie veľký jazzový orchester hrajúci vlastné kompozície. Pri poslednej diskusii s promotérom známeho bluesového festivalu mi tento povedal: „Dnes úspech vystúpenia nezávisí od výkonu hudobníkov, ale od výkonu speváka a bubeníka ̈. Ak by toto bola pravda, potom by mohli samostatne koncertovať aj ďalší členovia skupiny – spevák Carl Sentance a bubeník Darrin Mooney (hral aj s Gary Moorom), ktorý mimochodom, na koncerte hral zložitejšie aranžmány z nôt.
Zvuk bol esenciou pravého britského rocku
Štýl skupiny a celkový zvuk bol esenciou pravého britského rocku, s priamočiarym driveom, bez zbytočných a často jednotvárnych sól. Pritom dôraz bol kladený na pestrosť aranžmánov skladieb a na zvukovú bohatosť výrazu. Najmä Don Airey čaroval so zvukom a okrem zvuku Hammondu B3 s mechanickým Leslie boxom využíval v klavírnych partoch Kurzweill PC3x i dva Moog synthetizátory a sampler Roland SP-404 Sx. Ale tu bol azda jediný problém, lebo Kurzweill išiel pravdepodobne cez spevácku aparatúru a zvuk nástroja bol premodulovaný, nie veľmi čitateľný.
Skupina začala rockovou skladbou 3 In The Morning, s typickými riffovými unisonami kapely, kontrastnými farebnými plochami a nekompromisným tepom bicích. Keď zazneli prvé takty unisona v spodných polohách, tak som si hovoril, páni, čo chce ten spevák spievať v takej zvukovej stene. Ale keď pán Hlas (Sentance) nastúpil vysoko nad touto stenou, všetko bolo tak ako má byť. Mimochodom, prejavom mi Carl Sentance miestami pripomínal speváka z dávnej skupiny Atomic Rooster – Pete Frencha. A potom nasledovali skladby Mini Suite s klavírnymi plochami Don Aireya, Adagio Roba Harrisa s gitarou ako od Gary Moora až po prídavkové winwoodovské Gimme Some Loving. Jednoducho – paráda.
Na konci ešte autogramiáda, klubové debaty s nadšenými fanúšikmi a predaj CD. Zo všetkého, čo sa konalo toho večera, trčala úžasná profesionalita hudobníkov (v tom dobrom zmysle slova), premyslenosť dramaturgie programu, vysoká technická úroveň aparatúry, bezchybné organizačné zázemie, až po detaily ako boli uteráky na scéne a nealko občerstvenie pre hudobníkov.
A ešte na záver tiež prekvapenie v podobe profesionálneho zabezpečenia akcie zo strany novomestských usporiadateľov. Na jazzovom klube Blue Note je vidieť premyslená koncepcia prípravy dramaturgie programov, príjemné prostredie, korektná a pohotová obsluha personálu. V podmienkach Slovenska nie je to málo a zato patrí vďaka najmä majiteľovi Tiborovi Zelenayovi ale i ľuďom okolo neho.
Poznámka pre fanúšikov hudby: „Druh takejto hudby patrí jednoznačne do klubových priestorov. Ak máte z niekoľkých metrov možnosť sledovať ako spevákovi od námahy vystupujú žily na krku, ak sa bubeníkovi po hodine hrania trasú ruky, ak z hudobníkov tečie pot, vtedy si uvedomíte, že poctivosť v hudbe, tak ako v iných druhoch umenia, je základným predpokladom skutočne trvalých hodnôt, ktoré umenie prináša a nemôže ho nahradiť žiadne veľké show so svetlami, playbackom a hviezdičkami menej spievajúcimi ale o to viac ukazujúcimi“.
Peter Koreň, st.
Apríl 2014
