Po dvoch rokoch v Zemnom sa festival Jazz Blues Jamboree vrátil znova do Nových Zámkov, do čerstvo renovovaných priestorov Kina Mier. Projekt Feriho Šajtoša s jeho požehnaním prevzalo mesto pod koordináciou mladej krvi kultúrneho diania Nových Zámkov, Libora Ondrejčíka a iniciatívnej partie okolo neho. Festivalu sa dostalo toľkého mediálneho priestoru ako už dávno nie a odrazilo sa to aj na veľkej účasti divákov. Jazz Blues Jamboree bol pre mňa vždy veľkým sviatkom už od roku 2008, kedy som ho prvý raz absolvoval. Je to lepšie ako Vianoce. Na chodbe stretnete všetkých svojich starých známych, priateľov z koncertov, ľudí, s ktorými máte zažité veľa hudobných udalostí. Zaspomínate si, spoznáte nových ľudí a na 7-8 hodín stratíte pojem o čase a o problémoch každodenného života.
Festivalový večer v sobotu 25. novembra odštartovalo s malým meškaním o 18:15 hodine Jazzsons Trio – trojica zrejúcej novej generácie moderného jazzu na Slovensku. Tamás Fekete za klávesami je zodpovedný za väčšinu harmonických plôch a nápadov, zložitých, ale predsa ľúbivých koncepcií vo virtuóznej kvalite hodnej študenta VŠMU. Rytmickú sekciu tvorí geniálny mladý bubeník Timotej Rajnoha a pracovitý samouk Oliver Kucharovič na basovej gitare. Chalanov poznám už nejaký ten rôčik, dá sa povedať od ich základov, no už dlhšiu dobu som nemal šancu si ich vypočuť z plného dúška naživo. Na veľkom pódiu pôsobili zohrato a profesionálne, hudobnícky prejav úprimný a dôveryhodný. Páčili sa mi Oliverove nové melodické koncepcie pri sólovaní, ktoré boli vždy odmenené intenzívnym potleskom publika. Zdalo sa mi, že hrali iba vlastné skladby. Na ich koncerte však nečakajte štandardný jazz, každopádne však sklamaní neodídete. Po burácajúcom potlesku nasledovala prestávka.
V prestávkach, ako tomu bolo vždy zvykom, hrala na vedľajšom pódiu kapela k pivu a k pokecu, kým sa na veľkom pódiu chystala ďalšia kapela. Prvú prestávku vychytala čerstvá šamorínska partia PP Band, ktorá vznikla na základe pravidelných týždenných jam sessions v šamorínskom Šup Šup Presso. S kapelou si zahral aj Juraj Turtev, ktorý sa pri speve striedal so skvelým Martinom Výbochom. Premenlivý repertoár PP Bandu tvorený prevažne prevzatými vecami ľudí príjemne bavil, no netrvalo dlho a ďalšia kapela pod premietacím plátnom bola pripravená.
Pódium ovládli energickí Poliaci. Makar & Children Of The Corn. Andy Makarewicz, Grzegorz Świerk a Kamil Olesiński to na nič netušiace publikum odpálili hneď od prvej skladby. Hutný, tvrdý a ťažkotonážny bluesrock, podľa ich slov „tex-mex“ v štýle chlapov ako Wes Jeans alebo Lance Lopez, s malou štipkou niečoho, čo z diaľky pripomínalo country. Kožené klobúky a tmavé cowboyské oblečenie celému predstaveniu dodali ten správny šmrnc. Gitarový tón Makara bol slasťou v každom momente. Hral na gitaru značky Burns, ktorú len tak po svete už nenájdete a bolo to niečo neskutočné. Maličký, ale o to hyperaktívnejší basák Grzegorz zasa pobehoval hore-dole a človek mal pocit, že 20 metrové pódium mu nestačí. Hral na netypickej, osemstrunovej bassgitare značky Hagström so zdvojenými strunami, čiže to znelo akoby mali v kapele ešte jedného gitaristu a malo to neskutočný ráz. Bol to síce netypický bluesrock, no diváci sa v tom našli a energickú šou Poliakov ocenili ováciami.
Ako na veľkom pódiu cowboyi, tak na malom prišla zahrať na akustickej gitare folk-bluesová Barbora Černá, ktorú som prvý raz stretol práve v tento večer. Hrala so sprievodom Jána Hushegyiho z kapely The Butchers. Vystúpenie bolo komornejšie a ľudia si konečne mohli trochu odýchnuť od rockenrollovej hudby. Barborin spev mi pripomenul známu speváčku Lorettu Lynn a tiež nezanedbala vizáž a na pódiu sa ukázala v krásnych červených šatách.
O pohodlie účinkujúcich sa staral ochotný personál vo VIP sektore, kde bolo k dispozícii bohaté občerstvenie a dobrá nálada. Vypiť som si žiaľ nemohol, lebo som šoféroval, ale priatelia a atmosféra bluesového sviatku mi stačili na to, aby som mal skvelú náladu. V zákulisí som takmer nespoznal Poliakov, ktorí sa z prepotených cowboyských oblekov prezliekli do golfistických zelených tričiek s mestským logom.
Čo však nasledovalo na veľkom pódiu som nečakal a nebol som na to ani pripravený. Za dverami kinosály vznikla iná dimenzia, sólový koncert v rámci festivalu. Po tomto koncerte som si povedal, že by už ani nemuselo nič ďalšie prísť a mne by stačilo do ďalšieho ročníka. Možno je to iba mojou slabosťou pre funk a soul 70-tych rokov, ale kapela Kéknyúl (Blue Rabbit Hammond Band) ma dostala do eufórie. Maďarský oktet priniesol predstavenie svetovej kvality vyšperkovanej do posledných detailov, ako sú napríklad choreografie dychárskej trojice, či „zamrznutie“ hudobníkov v aktuálnej polohe po dobu asi troch minút, kým mal geniálny klávesák a líder kapely, András Premecz, sólo na hammond organe. Spevák Andrew Hefler svojou charizmou očaril celé publikum a nechýbali ani tanečné kreácie v štýle Jaggera a Jasona Cheethama (Jay Kay – Jamiroquai). V superlatívoch by som mohol pokračovať, ale to by nemalo zmysel, treba ich zažiť naživo.
V prestávke hrala na malom pódiu kapela Blues Generation, o ktorej žiaľ nič neviem. Viem však, že boli asi prvou kapelou, ktorej blues v slovenčine naozaj sedel. Bolo to vážne príjemné a kvalitné vystúpenie. Samozrejme na festivale takýchto rozmerov sa človek nemôže sústrediť len na jednu kapelu, lebo „atrakcií“ bolo priveľa. Ja som napríklad čas trávil aj s Fekim (Tamás Fekete) a Oliverom v backstage-i, kde sme blbli okolo starého piána a robili sme si srandu.
Koncert charizmatickej černošky menom Juwana Jenkins so sprievodom All-star Mojo Band-u pod vedením Charlieho Slavíka z Česka som si veľmi neužil, pretože v ďalšej prestávke som hral so skupinou The Joint Venture. Kúsok som si ale predsa vypočul. Bol to klasický blues so všetkým, čo k tomu patrí, no energia toho úryvku, ktorý som si pozrel, sa už nepribližovala predošlej kapele, tak som bol trochu sklamaný. Odhliadnuc však od môjho názoru, diváci Juwanu odmenili burácajúcim potleskom a vypýtali si aj prídavok.
S The Join Venture sme sa po vyše mesiaci stretli až tu, na pódiu a pridal sa aj Tomi Fekete a harmonikár Roman Horváth. Miesto o 11:00 hodine sme začali asi 15 minút po polnoci, no aj tak sme si dovolili zahrať niekoľko skladieb prevažne z našej vlastnej tvorby a myslím, že ľuďom sa to celkom páčilo. Bál som sa, či budem vedieť spievať, lebo predošlú sobotu som si na týždeň odpálil hlasivky na koncerte s Kiero Grande a trpím k tomu aj suchým kašľom, ale na moje milé prekvapenie sa mi hralo a spievalo veľmi dobre. Po našom vystúpení som však už promtne musel opustiť festival, lebo v čase keď sme končili, mal som byť už v Nitre, kde dobiehal koncert rockabilly kapely Mr. Teddy & The Sidekicks. Ale to je už iná story.
Srbská kapela Blues Halter mi tým pádom ušla a na priebeh a dojmy z ich koncertu sa musíte spýtať očitých svedkov. Každopádne, Jazz Blues Jamboree sa po pár kolísavých rokoch vrátilo v plnej pompe… a to aj vďaka mladým nadšencom a ochote vedenia mesta Nové Zámky. Som im za to vďačný a prajem im dlhotrvajúcu úspešnú tradíciu tohto rázu. (Ady Kelemen)
Na doplnenie k Adymu riportu treba ešte dodať, že o záver festivalu sa postarala výborná srbská kapela Blues Halter. Štvorica postarších bluesových nadšencov z Nového Sadu vedená spevákom a gitaristom Tiborom Nadom začala svoje vystúpenie až niečo pred jednou hodinou, no netrvalo dlho a kinosálu premenila doslova na bluesový klub, v ktorom si prišli na svoje najmä fanúšikovia klasického old school bluesu. S dlhočiznými verziami známych skladieb ako Spoonful, Walking Blues, Shake Your Money Maker, Mojo Working či Donovanovej Season of the Witch navodili nádhernú atmosféru a získali si pozornosť a sympatie vďačného, i keď kvôli neskorej hodine trochu preriedeného publika.
Mimochodom, spevák a gitarista kapely Blues Halter je aj publicisticky činný a do Nových Zámkov priniesol svoju skoro 350 – stranovú knihu o histórii bluesu. Bohužiaľ táto veľmi zaujímavá publikácia s množstvom fotografií vyšla zatiaľ len v srbskej a maďarskej verzii. Anglická verzia s názvom Healing Power of the Blues (Liečiaca sila bluesu) sa ešte len pripravuje.
Aby som nezabudol, v predsálí kina bola aj malá výstava fotografií, ktoré mapovali históriu známeho maďarského hudobného festivalu Gastro Blues v Pakši a na malom pódiu sa v jednej z prestávok uskutočnila prezentácia a krst nového CD samplera Bluesová spoločnosť No.13.
Som veľmi rád, že festival Jazz Blues Jamboree chytil druhý dych a vrátil sa do Nových Zámkov. Na záver sa ešte priznám, že v ten večer na mňa okrem hudby najviac zapôsobilo to, že publikum prišiel pozdraviť samotný primátor Nových Zámkov a potom pozorne počúval. Nebýva zvykom, že politici sa zaujímajú o kultúru a dokonca podporia hudobný festival menšinových žánrov. Želal by som si, aby tento v dnešných dobách až neskutočne príkladný počin nasledovali aj primátori iných miest. (Bonzo Radványi)
Texty: Ady Kelemen, Bonzo Radványi
Foto: Kristian Mészáros
November 2017
