Jubilejný 10. ročník festivalu Sitno Blues 2018 sa konal 27. a 28. júla na tradičnom mieste, pri Počúvadlianskom jazere. Organizátor Peter Spodniak dbá na pestrý program, volí kapely tak, aby si na chuť prišli všetci diváci. Aj keď to začiatkom tohto roku s festivalom nevyzeralo ružovo, zvíťazil dopyt a podpora priateľov, čo umožnilo divákom ponúknuť až dva dni bohatého programu. Bluesovejší z nich bol práve piatok.
Za sprievodu bleskov i slnečných lúčov svoju rezofonickú šou spustilo duo Ľuboš Beňa & Bonzo Radványi. Jedinečný ráz tejto kapele dodáva viac-menej stály hosť, Miroslav Buzrla hrajúci na heligónke. Ako som sa dopočul, práve heligónka a mierny nádych folklórnej hudby im privodil pozvanie na folklórny festival. Elektrifikované „rezonátorky“, skreslené sóla na Stratokanister (gitaru s kanistra na benzín), bubny a heligónka … tomu vravím rúcanie bariér! Bol to dokonalý štart večera. Ako zázrakom sa všetky mračná nad Banskou Štiavnicou rozišli a nad Sitnom sa nebo otvorilo bez toho aby niekto zmokol.
V rúcaní bariér pokračovalo aj zoskupenie Mandolin Blues z Talianska. Hlavným protagonistom kapely bol Lino Muoio a svojou virtóznou hrou na mandolínu presvedčil divákov, že jeho nástroj, i keď tak malý, ani z ďaleka nepatrí len do country a bluegrassu. V zopár skladbách spieval aj charizmatický kučeravý klavirista Mario Donatone, ktorý mi svojim prejavom občas pripomenul Billyho Prestona z koncertov Georgea Harrisona. Bol to slušný koncert, no už o niečo menej prekvapivý ako predošlé zoskupenie.
Po dvoch čisto chlapských zoskupeniach na pódium konečne dorazila prvá z dvoch dám večera, Ivana Pantič s kapelou Blue Family zo Srbska. Na moje veľké sklamanie to už ani z ďaleka nebola tá zostava, ktorú som zažil pre niekoľkými rokmi na koncerte v Skalici. Bola to iná kapela, iný ráz, čím však nechcem nijak znevažovať ich výkon. Bola to galantná zmes bluesu a jazzu a Ivana si podmaňovala nie len pánsku časť publika. Atmosféra v publiku sa zlepšovala každou skladbou a festival naberal tie správne obrátky.
Bol to ten správny čas privítať na pódiu prvú rakúsku kapelu Raphael Wressnig & The Soul Gift Band. Jedna z tých kapiel, pri ktorých si človek odtancuje nohy s úsmevom na tvári. Skupinka ľudí pred pódiom bola zrazu vtiahnutá do Raphaelovho magického sveta Hammondu B3. Sexepíl, šarm, blues, jazz i funk, to všetko skĺbené tak, že som pár krát prestal vnímať všetko okolité, hltal som každé jedno slovo, ktoré zaspievala fenomenálna Sabine Stieger. K exstatickým eskaláciám dochádzalo v momentoch, keď Raphael počas sóla vyskočil na organ a hral nohou tancujúc na nástroji z roku 1953 a keď z neho zoskočil, popri gradujúcom sóle oblial vrchnú dosku horľavinou a v ten správny vrcholný moment klávesy podpálil. V žiare plameňov vynikal jeho diabolský úsmev v sprievode tých najšťavnatejších liniek. Momenty, keď si zbierate sánku z podlahy.
Človek by si myslel, že po takom monštróznom výkone sa už festival bude spúšťať dole kopcom, uvážiac že nasledovalo jednoduchá power-trio z Francúzska. Pódium prevzal Jack Bon a jeho trio. Spočiatku som sa bál, že energia klesne, ale dobrá nálada prevládla. Aj keď sa jednalo o starších pánov s mladým bubeníkom, energie mali na rozdávanie. V istom momente som prehlásil, že boli jak Rolling Stones, ale lepší, aj keď bez klávesov a ostatných nástrojov. Podmanivé bluesové i rockové skladby. Boogie až ma nohy boleli v prvom rade pri pódiu. Myslel som si, že po ich koncerte mi už neostane síl na poslednú kapelu, ale našťastie som sa mýlil.
Jimi Barbiani Band & Pietro Taucher, tiež z Rakúska už druhý rok po sebe dostali post vrcholu večera. A že ho dostali právom podpíšem hocikedy. Ak si pamätáte, alebo nalistujete môj sumár z minulého roku, tak v tom blahorečení by som mohol pokračovať, ako keby ten koncert nikdy neskončil. Bol to síce taký ten hardrockovejší blues, ale predsa svojou pedanciou a čistotou mal v sebe to správne estetično, veľmi vkusné. Jimi Barbiani je jeden z tých lepších gitaristov v strednej Európe a ak máte príležitosť, isto si ho nenechajte ujsť. Pietro Taucher Jimimu sekundoval na elektrické piáno a varhany. Kapela žala po každej skladbe ohromné ovácie a nebolo človeka, ktorý by sa aspoň nepohojdával na zadku.
Festival Sitno Blues 2018 na jednotku s hviezdičkou, len tak ďalej! Klobúk dole pred Petrom, ktorý to napriek všetkým ťažkostiam zvládol a takisto pred sponzormi, bez ktorých by sa to asi nepodarilo. Kiež by malo u nás blues také postavenie ako u susedov v Poľsku. Ľudia nevedia o čo prichádzajú ak im to nie je možné poskytnúť! Ale nakoniec … “You can´t miss what you ain´t never had!“ Keep the blues alive!
Text: Ady Kelemen
Foto: Šimi, Ľuboš Beňa
