Od Blues Aperitív-u v Šumperku ubehlo už pár mesiacov a znova sme sa s kapelou Kiero Grande ocitli v Čechách na Morave, v mestečku Otrokovice na festivale Stetson and Bourbon 2017, ktorý sa konal v sobotu 4. novembra v Otrokovickej besede. 160 kilometrov asfaltu nás doviedlo až ku kultúrnemu domu, no prišli sme zavčasu. Do koncertu nám zostávalo niečo cez dve hodiny a všetkých nás zmáhal hlad, ktorý sme zahnali v neďalekej Selskej Krčme. Po návrate sme stretli partiu chlapov z kapely Pumpa, ktorá bola hlavným ťahákom festivalu, vyloženého mali aparátu jak keď Guns ´n´ Roses hrali v Tokyu, každý z troch gitaristov mal aspoň dve gitary a aparát vo výške dospelého človeka. Nechýbala však dobrá nálada a hneď sme sa s nimi zvítali. Boli tak milí, že nám zapožičali bicie, za čo sme nesmierne vďační, lebo sme nemuseli obetovať komfort cestovania jedným autom.
Zvítali sme sa aj s Jozefom Huslíkom, organizátorom festivalu Stetson & Bourbon 2017, na ktorom sme sa ocitli. V šatni, ktorú sme dostali sme si s Jozefom porozprávali o histórii festivalu, o kapelách, ktoré sa tu zviditelnili. Je to veľmi príjemný a ústretový chlapík a vidno, že to, čo robí, robí rád. Foajé kultúrneho domu, Otrokovické Besedy, bolo ovešané krásnymi výtvarnými dielami českých umelcov a v barovej sekcii chodby sa už rozoznievali prvé bluesové náreky kapely Old Dogs z Olomouca. Pre mňa veľkým mínusom kapely boli elektronické biecie a digitálny gitarový zosilovač. Kapela hrala síce z duše, ale chýbala tomu tá hĺbka, ktorú precítite až keď sa do vás oprie zvuková vlna hlasného nástroja. Bol to však nevtieravý podmaz k rozhovorom pri pive medzi jednotlivými vystúpeniami kapiel v hlavnej sále.
Priznám sa, že som zažil poriadne déjà vu keď som vstúpil do sály. Takmer identické rozmery, architektúra a koncepcia ako v Šumperku na Aperitíve. S Kiero Grande sme hrali prví, bol som trocha nervózny, ako nás príjme publikum, ale po dvoch skladbách nám bolo z reakcií jasné, že sa niet čoho báť. Odohrali sme 12 intenzívnych skladieb, podotýkajúc „južanský feeling“ celého festivalu. Bolo mi neskutočne teplo a ku koncu zo mňa už tieklo, ale hralo sa dobre. Jednu vec som však zanedbal hneď na začiatku a to bola ergonómia môjho priestoru. Maličkosti ako zle otočená trojnožka mikrofónového stojanu, pedalboard príliš ďaleko, kombo pootočené mierne nesprávne … to sú tie drobnosti, ktoré ma udržiavali po celý čas nekľudným, ale nechcelo sa mi nimi zaoberať, ale to sú len muzikantské blbosti :D Odozva na náš koncert bola skvelá, viacero ľudí si prišlo pokecať, vziať si CD, ba dokonca sa aj vyfotografovať, čo mi príde trocha komické, bo nie sme ani hviezdy ani nejakí extra krásavci, ale budiš. S jedným divákom, Frantou, sme napokon strávili celkom hodnú chvíľu pri bare. Spoločnosť mi robila samozrejme aj moja milá, od ktorej som nevediac odplašil nádejného nápadníka v dôchodkovom veku, ktorý si k nej prisadol kým sme hrali v domnení, že tam je sama na festivale. Úsmevných situácií bolo požehnane.
Druhou kapelou boli King Bee, ktorých sme už stretli v Šumperku. Hrali rovnako tvrdo ako tam, no tu to už bolo adekvátne vzhľadom na ráz festivalu. V obecenstve potetovaní dlhovlasí motorkári, južanské vlajky hádam ešte aj za ušami, ale zo srdca. Treba pochváliť pánov zvukárov, ktorí odviedli veľmi dobrú prácu. Z King Bee sa mi najviac páčil basák. Precítenie každého tónu v tvári a mohutný zvuk fender p-bass gitary…bolo vidno, že je úplne vnorený v atmosfére skladieb. U kapely som však postrádal komunikáciu s davom.
S tou však určite nemali problém chlapi z Pumpy. Spevák s hlasom kríženým z Briana Johnosona z AC/DC a Kamila Stříhavku „hecoval“ publikum od začiatku a nečudo, že sa pred pódiom začali zberať prví tanečníci. Priznám sa, nevedel som čo mám čakať, toľko aparátu na pódiu som už dávno nevidel. Pumpa to mala zvládnuté do detailov. Imidž, zvuk jak z veľkej knihy AC/DC a v neposlednej rade…ventilátor pred gitaristom, aby mu viali vlasy. Ano, aj toto! Ale bola to zábava, bo s dotyčným som prehodil pár slov v zákulisí a bol očividný srandista s neustálym úškrnom na tvári. Už pri prvých riffoch skladieb som mal na tvári obrovský úsmev, neviem prečo. Možno preto bo som vyrastal na AC/DC a im podobnú kapelu, v porovnatelnej kvalite som naživo ešte nevidel. Dve gitary, basa, bicie a spevák frontman (aj keď v zodratej šiltovke…to nikdy nepochopím) naložili takú show, akú si tento festival vyžadoval.
Pred pódiom sa pozbieral celkom slušný dav, no my už sme sa pomaly museli pobrať domov. Pumpa skončila pred polnocou, Jozef a Dixie ešte pred ich vystúpením vylosovali v tombole dva klobúky, výberovku z predošlých ročníkov a jedným CD sme prispeli aj my. Vyrazili sme presne o polnoci, no cesta domov už nebola tak v pohode ako tam. Doľahla na nás všetkých taká únava, že môžeme byť vďační Robiho dlhoročným šoférskym skúsenostiam, že nezaspal za volantom. Ostatní sme boli viacmenej KO. Do postele som padol okolo 3:20 … magický to čas.
Cakompak, Stetson & Bourbon v Otrokoviciach bol pre mňa super, aj keď vo foajé som počul všelijaké poznámky na domáce kapely, ale celé to dianie, to miesto mi pripomenulo nostalgiu z voľakedajších ročníkov festivalu Jazz Blues Jamboree v Nových Zámkoch, ktorý sa koná po dlhej dobe znova na domácej pôde. Už teraz sa teším na kapely z Poľska, Maďarska i Srbska, ako za starých časov.
Ady Kelemen
November 2017
