V dňoch 20. – 22. júna sa uskutočnil v areáli Zámku Žerotínů vo Valašskom Meziříčí už 37. ročník festivalu Valašský špalíček, ktorý patrí k najstarším hudobným festivalom u našich západných susedov. Jeho organizátori sa v posledných rokoch zamerali najmä na komplexnú retro prehliadku hudobných legiend. Pokiaľ v predchádzajúcich ročníkoch na Špalíčku vystúpili The Pretty Things, Arthur Brown, Swinging Blue Jeans, Maggie Bell, Mungo Jerry ale i Matadors, Blue Effect, Collegium Musicum, Framus Five či Prúdy. V tomto roku na festivale „spomienkovo hviezdili“ Marie Rottrová a The Primitives Group z Čiech, SBB z Poľska, JCM z Anglicka a nechýbali ani Peter Lipa, Pavol Hammel a Jožo Barina zo Slovenska.
Festival je síce multižánrový, ale keďže Karel Prokeš, zakladateľ, organizátor, dramaturg a duša Špalíčku v jednej osobe, má slabosť pre blues, súčasťou podujatia bola aj piatková špeciálna bluesová scéna v M-Klube, ktorú som uvádzal. Tá sa začala síce v dosť nezvyčajne skorom čase, už o 15. hodine, no návštevníci, ktorí zaplnili priestory klubu do posledného miestečka, boli svedkami jedinečného intímneho stretnutia so spevákom a multiinštrumentalistom poľskej legendárnej skupiny SBB Józefom Skrzekom. Bolo to ako keby sme boli u neho doma na návšteve. Zaspieval nám niekoľko vlastných skladieb v angličtine i v poľštine a sprevádzal sa pritom iba na akustickom piane a ústnej harmonike. Hodinka ubehla ako voda, dal ešte jeden prídavok a bol koniec.
Program v zápätí pokračoval akustickým vystúpením mladého poľského bluesového speváka a gitaristu Tomeka Kruka. Ten s pomocou rezofonickej gitary prehodil výhybku smerom k delta a country bluesu a vďaka pôsobivej interpretácii skladieb ako Just Your Fool, Deep River Blues či Howlin´ At The Moon sme sa ocitli nielen v minulom storočí ale skoro aj na onej legendárnej križovatke, hoci do polnoci bolo ešte poriadne ďaleko.
Nálada postupne kulminovala a prvú polovicu popoludňajšej bluesovej prehliadky v M-Klube uzavrel americký spevák a akustický gitarista Bob Williams z Oklahomy. Bradatý Američan malého vzrastu, ktorému na pódiu sekundoval v Berlíne žijúci český saxofónista Joe Kučera, výborne spieval a okrem vlastných skladieb zahral aj niekoľko bluesových štandardov, vrátane známej klasiky Big Boss Man od Jimmy Reeda či Hallelujah I Love Her So od Ray Charlesa.
Medzičasom sa zvečerilo a po krátkej prestávke o pol siedmej otvorilo druhú časť programu ďalšie medzinárodné duo – spevák, akustický gitarista a hráč na footstomp Sir Oliver Mally z Rakúska a nemecký gitarista a harmonikár, teda hráč na „mississipský organ“ Peter Schneider. Veľmi sa im do hrania nechcelo, lebo cez spomínanú prestávku sa obecenstvo rozutekalo k iným scénam a keď začínali boli v sále len 3-4 návštevníci. No ich muzika čoskoro prilákala ďalších, klub sa postupne zaplnil a keď končili, nadšení poslucháči si vyžiadali ešte aj prídavok. Takže obaja mohli byť spokojní.
Až potom dovtedajšiu pánsku jazdu prerušila speváčka a gitaristka Vanessa Harbek z Argentíny, ktorá si priviedla so sebou dvoch poľských muzikantov, basistu a perkusionistu a neskôr pozvala na pódium aj Joe Kučeru. Bola to vítaná zmena. Napriek ohlásenému akustickému setu prišla s elektrickou gitarou a na veľké potešenie poslucháčov uviedla sa výborne zahranou gitarovou inštrumentálkou Hide Away od Freddie Kinga. Neskôr k tomu pridala aj ďalšiu Kingovu skladbu I´m Tore Down a Killing Floor od Howlin´ Wolfa, potom svoj poriadne tvrdý elektrický blues občerstvila trochou latiny, no najzaujímavejšie na mňa zapôsobili jej ukážky tanga, vďaka ktorým sa mi rozšíril slovník a k bluesrocku, country bluesu, folkbluesu a podobným štýlovým výrazom pribudla aj novinka – tangoblues.
O úplný záver piatkového bluesového večera v M-Klube sa postaral najznámejší český hráč na ústnu harmoniku a spevák Charlie Slavík a jeho kapela, s ktorou ponúkol štýlovú zmes štýlového jump bluesu a rock a billy.
Blues zaznel aj na špeciálnom podujatí s názvom V4 Workshop, 20 let blues-rockové rebelie v zemích V4 určenom pre stredoškolských študentov a rozličné podoby bluesu sa objavili počas troch festivalových dní aj na dvoch pódiách vonku na zámockých nádvoriach. Nielen už spomínaná poľská kapela SBB v pôvodnom zložení či Vanessa Harbek, ktorej to na veľkom pódiu svedčalo oveľa viac, ale aj Peter Lipa, ktorý sa s harmonikárom Ondřejom Konrádom pripojil k Lubošovi Andrštovi a jeho Energitu a spoločne vyčarovali náhernú spomienku na časy Lipa Andršt Blues Bandu.
Poriadnu dávku elektrického bluesrocku na prvom nádvorí naservírovala aj kapela britského spievajúceho klávesáka Nick Steed Five i Blues Trio brazílskeho gitaristu Big Gilsona a nemal by som zabudnúť ani na prehliadku poľských kapiel, ktorú uviedol neúnavný bluesový propagátor, organizátor a šéfredaktor časopisu Twój Blues Andrzej Matysik. Kapely ako Boogie Boys, Easy Rider či Blues Junkers svojim výkonom len potvrdili prečo má poľský blues v Európe také dobré meno.
Ja som sa najviac tešil na večerný koncert britského power tria JCM, na ktorom dvaja bývalí členovia legendárnej britskej kapely Colosseum, gitarista Clem Clempson a basista Mark Clarke zložili spomienkový hold nedávno zomrelému spoluhráčovi Jonovi Hisemanovi. Clempson i Clarke sa striedali pri mikrofóne a hrali nielen skladby z minuloročného albumu Heroes, ale i staršie veci a nezabudli ani na titulnú skladbu albumu Tomorrow´s Blues, ktorá bola doslova zvukovou čerešničkou na mojej narodeninovej torte.
Text: Bonzo Radványi
Foto: Jindřich Oplt
06/2019
