Ďalší festivalový skalp sme spolu s Ľubošom Beňom získali na jedinečnom Fjellro Blues Festivale v nórskom Valldale. Ak ma matematika a moje záznamy neklamú, bolo to už naše 111 spoločné festivalové vystúpenie, ktoré sme absolvovali za posledných 5 rokov. Účinkovali sme na rozličných hudobných festivaloch dohromady v 14 krajinách Európy, vrátane Ruska, Nemecka, Švajčiarska, Belgicka, Francúzska či Poľska, najazdili sme a nalietali pritom pekných pár tisíc kilometrov a delili sme sa o pódiá s takými hviezdami ako Guy Davis, Ana Popovic, Cedric Burnside Project, Dave Peabody, Kenny Neal, Roomful of Blues, Doctor Feelgood, Leningrad Cowboys, Jeremy Spencer, Crazy Hambones, Hot Chickens, Davina & the Vagabonds, Michael Messer, Dede Priest, Earl Thomas, Danny Bryant´s Red Eye Band, David Evans atď.
Ale o tomto som vlastne ani nechcel. Aspoň stručne vám opíšem náš veľkonočný výlet za bluesom do Škandinávie, ktorý sa začal veľmi nepríjemne – budíčkom o tretej hodine ráno, aby sme sa dostali včas na letisko vo viedenskom Schwechate. Ak preskočím obligátne pomalé posúvanie sa v hadiacom sa dave čakajúcom na podanie batožiny, následné hľadanie odletovej brány, osobnú kontrolu, nepríjemné pocity pri turbulenciách v lietadle, niekoľkohodinové čakanie v Amsterdame až po prílet s hodinovým meškaním do nórskeho Alsundu, všetko prebehlo v relatívnom pokoji.
Prvým prekvapením bol vstup do letištnej haly cez tax free obchod s alkoholickými nápojmi od výmyslu sveta. A druhým to, že napriek predpovediam meteorológov v Nórsku svietilo slnko a bolo relatívne teplo. Vonku nás už čakali organizátori festivalu, ktorí nás zobrali autom do asi poldruha hodiny vzdialeného mestečka Valdall, kde sa medzinárodný Fjellro Blues Festival konal. Cesta sa kľukatila povedľa fjordov a viedla cez množstvo kratších i dlhších tunelov prerazených do mohutných skalných masívov. Na malú chvíľu sa schovalo aj slnko a spustil sa dážď so snehom, no dejisko dvojdňového festivalu nás privítalo znova slnečným a pekným počasím. Darmo, apríl je apríl.
Fjellro Hotel bol ovešaný zástavami všetkých možných krajín sveta, len tá slovenská chýbala. Zato medzi personálom sa objavila mladá a pekná študentka Martina z Horných Orešian, ktorá nás privítala írečitou trnavčinou. Prišli sme akurát včas na večeru, pri ktorej sme sa bližšie zoznámili so štvoricou talianskych muzikantov z kapely Mandolin Blues a zistili sme, že máme kopu spoločných známych.
Na druhý deň sme hneď poobede absolvovali výlet s autom po nádhernom okolí. Počasie nám žičilo a navštívili sme niekoľko turistických atrakcií ako Geirangerfjord, najvyššie položený fjord na svete (1500 m nad morom), videli sme horský priesmyk Trollstigen s chodníkom trollov, vysoké skaliská a po nich stekajúce malé vodopády, ktoré vďaka slnku vytvárali dúhu, trajektom sme sa previezli po fjorde, atď. Ale do Nórska sme neprišli na stretnutie s prírodou, akokoľvek bolo príjemné a zaujímavé.
Prvý festivalový večer sme odštartovali my v dobrom s dobrom, teda s rezofonickými dobrami a naša show vzbudila aj patrične dobrý ohlas. Hneď po nás nastúpila na pódium nórska kapela s názvom The Heart of Saturday Night, ktorá ponúkla neobyčajne pôsobivý program zo skladieb Toma Waitsa. Dominovala v ňom výzorove celkom nenápadná klavíristka, majiteľka trojoktávového hlasu, ktorá nielen spievala, ale aj vrieskala, škriekala i šepkala s veľmi citlivým a dynamickým sprievodom trojice muzikantov v zložení hráč na 5-strunový kontrabas a bezpražcovú basgitaru, bubeník- perkusionista, ďalej hráč na trúbku, ktorý okrem krátkych jazzových sól hral chvíľami na klávesovú fúkaciu harmoniku, „efektil“ aj údermi na triangel a rozličné činely a v dvoch skladbách dotváral atmosféru aj hosťujúci hráč na xylofón. Chvíľami to bolo síce dosť sugestívne, no nebola to moja šálka kávy, a tak som si po polhodine odbehol na skutočnú kávu.
Vrátil som sa až keď teatrálnych Nórov vystriedala španielska dvojica – Los Gumbos 2 Man Band. Horkokrvní Španieli zaútočili na poslucháčov lavínou výborne zahraných bluesových štandardov, troškou rock a billy a nechýbali ani efektné španielske rytmy, ktorými parádne rozparádili obecenstvo. I keď boli len dvaja, zneli ako celá kapela. Zásluhu na tom mal najmä výborný suverénny spevák, ktorý hral aj na perkusie a na ústnu harmoniku. Sekundoval mu technicky veľmi zdatný elektrický gitarista, ktorý hral len prstami a aj napriek chýbajúcej „elektrárni“, teda bez akýchkoľvek efektov a nožných pedálov mal nádherný zvuk.
Festivalový večer uzavreli naši starí známi z talianskej kapely Mandolin Blues, ktorí sa snažili náladu rozprúdenú Španielmi posunúť ešte vyššie. A darilo sa im. V kapele aj napriek názvu, dominoval vynikajúci klavírista a majiteľ skutočne veľkého hlasu Mário, ktorý spieval väčšinu repertoáru pohybujúceho sa od bluesových štandardov, cez preslávené piesne z New Orleansu ako Iko Iko či Mary Ann, až po inštrumentálky s jazzovým zafarbením a vlastné skladby. Ďalšími do partie boli akustický basgitarista Francesco, bubeník Fernando s výborným tajmingom, ktorý spieval vokály a hral občas aj na ústnej harmonike a v neposlednom rade šéf kapely, ďalší sólový spevák a najmä skvelý elektrický mandolínista Lino. Ak si na internete nájdete od nich nejaké hudobné ukážky, poľahky zistíte, prečo bolo obecenstvo z nich tak unesené.
Napriek tomu, že prvý festivalový večer trval v podstate až do rána, druhý deň sa začalo hrať už krátko po obede. Začalo to najprv čisto akustickým jamsession bez mikrofónov a krátko nato aj s kompletnou aparatúrou. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo ku talianskym, španielskym, nórskym a slovenským muzikantom sa podchvíľou pridávali aj hostia z obecenstva a tí boli prekvapujúco dobrí. Neboli len bežnými bluesovými fanúšikmi a poslucháčmi, ale vedeli aj spievať a hrať.Nemali žiadne problémy s textami, intonáciou ani s rytmom. Bol som z toho skutočne príjemne prekvapený, lebo u nás sa také niečo nestáva. Preto sme potom počas nášho večerného vystúpenia pozvali niektorých z nich aj na pódium. Druhý večer festivalu bol v podstate podobný prvému, len kapely hrali v inom poradí a nálada v sále bola uvoľnenejšia a zábavnejšia. Festival ukončilo tentoraz španielske duo, no ani to nebol úplný koniec, lebo vzápätí nasledovala festivalová afterparty, ktorá bola vlastne pokračovaním popoludňajšieho jamsessionu a na pódiu sa postupne striedali účinkujúci muzikanti v rozličných kombináciách s hosťami z publika.
Priznám sa, že veľa sme toho nenaspali ale ja som si to potom vynahradil pri spiatočnom lete do Viedne. Tentoraz sme nemeškali a ja som dokonca ešte chytil posledný vlak pred polnocou z Bratislavy do Trnavy. Dobrý pocit z Fjellro Blues Festivalu mi nepokazilo ani počasie, ktoré bolo doma neporovnateľne horšie ako v Nórsku.
Bonzo Radványi
Apríl 2017
