Zastávka prvá – Sisak
Jeseni sa najčastejšie pridáva prívlastok sychravá, no také nádherné slnečné počasie, aké panovalo v prvých dňoch novembra, som už dávno nezažil. Vďaka tomu aj naša niečo vyše 400 kilometrov dlhá cesta autom z Bratislavy cez Maďarsko do Chorvátska bola v pohode. Už krátko popoludní sme sa ocitli kúsok od Záhrebu v asi 50 – tisícovom mestečku Sisak s dominantnou stredovekou pevnosťou a vykladali inštrumenty a aparatúru v klube Siscia, ako znel latinský názov Sisaku.
Neveľký ale pekný klub s povesťou najlepšieho jazzového klubu v celom Chorvátsku nás privítal strmými schodami a množstvom fotografií a plagátov známych hviezd, ktoré tam účinkovali. Okrem mnohých slávnych džezových muzikantov aj celý rad bluesmenov. Spomeniem len amerického harmonikára Sugar Blue, Norman Beaker Band, Joe Filisca a Erica Nodena, Wes Mackey, Carvin Jones Blues Band alebo Boba Brozmana.
Prvý dojem po príchode do klubu bol veľmi potešujúci, lebo skoro na všetkých stoloch boli rezervačky a večer bolo skutočne nabité. Obecenstvo bolo výborné. Nielenže počúvalo a tlieskalo ale nakoniec s nami aj spievalo a ak by bolo viac miesta, možno by sa pustilo aj do tanca. Koncert sa pretiahol prídavkami skoro o hodinu dlhšie a potom nasledovala ešte malá privátna jamsession, lebo z majiteľa klubu sa vykľul vynikajúci a neuveriteľne rýchloprstý gitarista zvučného mena – Damir Kukuruzovič, ktorý hral gypsy swing á la Django Reinhardt.
Zastávka druhá – Rijeka
V piatok sme sa zobudili do slnečného rána a keďže pred nami bola relatívne krátka, len asi 200 km jazda do prístavného mesta Rijeka, ani sme sa veľmi neponáhľali. Pekné, niečo vyše 200-tisícové mesto na brehu Jadranského mora, ktoré si filatelisti pamätajú aj po menom Fiume, sme poznali už z nášho predchádzajúceho turné. Tento raz sme hrali priamo v centre mesta v hudobnom klube Nad urom na neobyčajne živej pešej zóne, vysoko na streche asi štvorposchodového obchodného domu s veľkou presklenou terasou.
„Obchoďák“, ktorý sa nachádzal na nižších posdchodiach bol oblepený našimi plagátmi, takže sme sa chvíľu cítili ako hviezdy. Samozrejme večer nám trochu spadol hrebienok, lebo sme nemali „plný dom“ ale na druhej strane, tí čo prišli, boli veľmi milí. Muzikanti a bluesoví nadšenci, vrátane jedného Slováka z Trenčína. Podobne ako v Sisaku výborný zvukár a takisto výborná travarica. Medzi hosťami bol aj medzinárodne známy akustický gitarista Damir Halilič, ktorý pod umeleckým menom Hal vystupuje po celej Európe i v zámorí. Damir zároveň organizuje aj letný Baska International Guitar Festival na ostrove Krk a Kastav Blues festival, najväčší a najdôležitejší bluesový festival v celom Chorvátsku, a keďže sa mu naša muzika asi pozdávala, dostali sme ponuku účinkovať na ňom v budúcom roku.
Zastávka tretia – Pula
Krátky sobotný prejazd plný tunelov a serpentín nás priviedol z Rijeky na juh polostrova Istria do Puly, kde bola tretia a posledná zastávka nášho chorvátskeho mini turné. Pula je asi 60-tisícové pekné prístavné mesto známe už z čias rímskej ríše, o čom svedčí aj zachovalý veľký rímsky amfiteáter. Tu sme vystúpili ako hostia finálneho večera trojdňovej súťažnej festivalovej prehliadky 7th Croatian Blues Challenge a Ľuboš tam dokonca šéfoval odbornej porote. V Hard Rock Café, kde sme hrali, bola hlava na hlave a publikum vytvorilo neobyčajne vrelú atmosféru. Trochu sme pritvrdili a na záver koncertu sme pozvali na pódium výborného gitaristu z víťaznej bluesrockovej kapely BeBlue, ktorá bude reprezentovať na budúci rok Chorvátsko v americkom Memphise na International Blues Challenge. Teraz už viem, že gitarista je menovec nášho vynálezcu padáka, volá sa Sanjin Banic alias Bane, ale keďže v hluku som dobre nerozumel, premenoval som ho na Barneyho. Nové meno malo úspech a myslím si, že mu už zostane.
V Pule sme konečne stretli aj nášho priateľa Sinišu Bizoviča, šéfa gramofirmy Spona Records, ktorý náš výlet do Chorvátska zorganizoval a musím povedať, že veľmi zodpovedne. Všetko klapalo, zvukári, ubytovanie, strava, obecenstvo, ba dokonca aj počasie. Veď teplomer ukazoval stále okolo 25 stupňov a my sme mohli chodiť po vonku len v tričkách s krátkymi rukávmi.
Napriek tomu, že spiatočná cesta v nedeľu bola dlhá okolo 700 kilometrov, Ľuboš ju spravil na jeden záťah. Nenadarmo sa hovorí, že najrýchlejšia cesta je cesta domov.
Text: Bonzo Radványi
Foto: Damir Pahič, Siniša Bizovič
November 2015
