Deviateho júna si pripomíname nedožité 80. narodeniny ikonickej osobnosti hard rocku i clasical rocku, svetoznámeho britského organistu, klaviristu a skladateľa Jona Lorda (1941 – 2012). S legendárnou skupinou Deep Purple nahral platne ako Deep Purple In Rock, Fireball, Machine Head či „živák“ Live in Japan, ktoré sa stali základnými piliermi klasického hard rocku.
No Jon Lord mal rád aj bluesovú hudbu. A to nielen ako poslucháč, ale aj aktívny hráč. Dnes už len zasvätení fanúšikovia vedia, že hudobnú kariéru začínal v 60. rokoch v časoch tzv. british blues boomu a hrával s kapelami Red Bludd’s Bluesicians, The Artwoods a Santa Barbara Machine Head. Už vtedy absorboval jazz-bluesový štýl hry čiernych amerických hráčov na Hammond organ ako boli Jimmy Smith, Jimmy McGriff a Jack McDuff, ktorý neskôr dokonale rozvinul v Deep Purple, kde vlastne definoval využitie Hammond organu s Leslie boxom v hard rockovej hudbe. K bluesovým koreňom, z ktorých vyšiel, sa znova prihlásil krátko po svojom odchode od Deep Purple, keď roku 2003 nahral v Sydney spoločne s austrálskymi hudobníkmi skvelý koncertný dvojalbum s názvom Jon Lord with the Hoochie Coochie Men – Live In The Basement. Ak ho nepoznáte, vrele odporúčam. A k tomu samozrejme aj rovnomenné znamenité DVD.
Špičkoví muzikanti, úžasná atmosféra a výborné, zaujímavo upravené verzie bluesových štandardov – Hideaway, Blues With A Feeling, Baby Please Don´t Go, Who´s Been Talkin´, I Just Wanna Make Love To You atď, niekoľko organových inštrumentálok – Green Onions, Back At The Chicken Shack a k tomu aj malá spomienka na Deep Purple v podobe pomalej balady When A Blind Man Cries. Ešte raz opakujem – treba počuť!
Ako sa neskôr ukázalo, nešlo len o jednorázovú záležitosť. Spolupráca s austrálskymi bluesmenmi pokračovala aj naďalej. Jej výsledkom bol spoločný štúdiový album s názvom The Hoochie Coochie Men feat. Jon Lord – Danger: White Men Dancing, ktorý vyšiel roku 2007. Aj ten bol síce dobrý a zaujímavý, ale z pohľadu bluesového fanúšika sa mi predchádzajúca koncertná nahrávka páčila oveľa viac. Nielenže mi chýbala ústna harmonika virtuózneho Jima Conwaya ale na tomto druhom albume kapela pritvrdila a priklonila sa viac k rocku. Okrem niekoľkých bluesových štandardov ponúkla väčšinou skladby z pera basgitaristu Boba Daisleyho a ten svoje skúsenosti z hrania s rockovými velikánmi ako Ozzy Osbourne, Gary Moore, či skupinami Rainbow, Uriah Heep a ďalšími nezaprel. V dvoch skladách tam hosťuje dokonca Ian Gillan. Jon Lord sa kvôli nedostatku času k protinožcom nedostal a svoje bravúrne party s typickým masívnym zvukom Hammond organu nahrával v Londýne. Napriek tomu celý album znie tak kompaktne, ako keby ho kapela nahrala spoločne na jeden záťah.
Jon Lord mal k bluesovej hudbe skutočne hlboký vzťah. V ďalších rokoch okrem série sólových projektov a vystúpení so sprievodom klasického orchestra koncertoval po Európe so svojou novou kapelou Jon Lord Blues Project. Dalo by sa povedať, že hral v nej výkvet britskej bluesrockovej scény – bubeník Pete York, klávesák Zoot Money, basista Colin Hodgkinson a spievajúci gitarista Miller Anderson, ktorý sa delil o sólový mikrofón so speváčkou Maggie Bell. V roku 2011 boli v tomto zložení aj na koncertnom turné v Nemecku. Ich vystúpenie na Rottweil Jazzfestivale zo 14. mája 2011, zostalo zaznamenané na CD s jednoduchým názvom Jon Lord Blues Project LIVE. Poslucháč si môže vychutnať uvoľnenú pohodovú atmosféru, v ktorej kapela hrala okrem bluesových štandardov ako Walking Blues či Hoochie Coochie Man aj dve skladby od Deep Purple – Lazy a When A Blind Man Cries. Bolo to jedno z posledných koncertných vystúpení Jona Lorda. V júli 2011 mu diagnostikovali rakovinu pankreasu. Následne podstúpil intenzívnu liečbu, no napriek všetkým snahám lekárov svoj boj s chorobou prehral. Umrel 16. júla 2012 v Londýne vo veku 71 rokov.
Jon Lord svojho času navštívil aj Bratislavu. Bolo to v marci roku 2009, keď v sále Slovenského rozhlasu spolu so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu dvakrát prezentoval svoje Concerto for Group and Orchestra. Orchester zvládol svoju rolu perfektne, rovnako ako aj rockeri, len tých si Jon Lord musel zavolať z Budapešti. Mal som tú česť maestra na generálnej skúške aj pozdraviť. Na svoj vek pôsobil úplne v pohode a plný síl. Preto jeho smrť bola nielen pre mňa skutočným šokom.
Bonzo Radványi
09/06/2021