Štvrtok 13. 9. sa začal ako každý iný – cestou do práce. Byrokracia, školenia, železobetón a hluk turbíny. Niečo bolo však iné. O desiatej som šiel domov a po jedenástej sme už s chalanmi vyrážali na cestu. Destinácia: Krosno. V poľskom meste Krosno sa totiž konal jubilejný 15. ročník Galicja Blues Festival pod taktovkou známeho bluesového harmonikára Roberta Lenerta. Pozvanie a logistiku sprostredkúval Andrzej Matysik, s ktorým sa od nášho víťazstva v Slovakian Blues Challenge stretávame čoraz častejšie. Bol to poriadny kus cesty, okolo 450 km a strávili sme 6 hodín v aute. Kto nás už stretol, vie, že nie sme z tých najnižších a vtesnať nás aj s aparátom a s nástrojmi do nie veľmi priestranného auta, je prvá liga v Tetrise. Šťastne sme však dorazili na hotel Sniežka a po pár minutách čakania a komunikácie s personálom, sme už preberali VIP štítky interpretov od usmievavej slečny vo vstupnej hale miestneho kultúrneho domu, alebo divadla, neviem presne čo to bolo. Čakalo nás prekvapenie, všetky dámy v krásnych šatách, chlapi v oblekoch, jednoducho galavečer. Robert Lenert totiž spravil festival s tromi tematickými večermi.
Prvý sa volal „Noc na Manhattane“. Niesol sa v duchu brooklynskej a newyorskej jazzbluesovej klubovej scény. Nemyslím, že existovala nejaká hranica medzi zoskupeniami toho večera, lebo v jednotlivých zostavách sa s menšími obmenami opakovali tí istí hudobníci a na ústnej harmonike si zahral aj samotný organizátor. Predstavili sa charizmatická Božena Mazur so svojim Triom, Andrzej Serafin na vibrafóne so sprievodom jazzového gitaristu z prvého tria a s reprodukovaným zvyškom kapely z albumu. Tretia formácia, Krzysztof Głuch Oscillate, mala výborného speváka so svojským vystupovaním, ktorý pripomínal Joe Cockera v mladých rokoch. S kapelou si zaspievala aj tajomná mladá dáma s hlbokým hlasom, Agnieszka Lapka. Krzysztof zahral aj na plastovú obdobu saxofónu z vodovodných trubíc.
Atmosféra celej Noci na Manhattane bola famózna, galantná. Hralo sa na obrovskom pódiu za oponami. Priamo na pódiu bola postavená tribúna pre divákov. S týmto konceptom som sa prvý raz stretol v Skalici, keď sme boli u Ľuboša Beňu na koncerte Blue Family ( … ktovie odkiaľ to odkukal?). Zvuk aj servis zo strany organizátorov bol bezchybný a čo bolo zaujímavé a na Slovensku asi nepredstaviteľné, na celom podujatí sa nepodával alkohol, iba káva, voda a džúsy. Ľudia sa aj napriek tomu vedeli baviť. Každý večer trval do desiatej + nejaký ten čas na rozhovory s divákmi. Náš dojem z prvého večera bol skvelý, nevedel som sa dočkať druhého.
Piatok sme trávili oddychom na izbe, z postelí sme vyťažili maximum, keďže sme vedeli, že po večernom koncerte nás bude čakať aspoň sedem hodín cesty späť domov. Ponáhľal som sa totiž na bratovu svadbu. Okrem leňošenia sme ešte dali pokus o mestskú turistiku, ktorý ale stroskotal na zlom výbere smeru. Nakúpili sme krówky a soplicu a šli sme ďalej spať.
O siedmej večer sa pred publikum postavil Piotr Kowalski, mladý nadšenec vinylových platné. Vlastní veľkú zbierku vzácnych „plyt“, rozprával o pôvode a výrobe týchto umelohmotných nosičov, ktorých obľuba zažíva renesanciu. Prednáška bola isto veľmi zaujímavá, no kvôli poľštine sme si veľmi neužili, možno len zopár útržkov v kontexte s obrázkami z premietania. Bola to však veľmi náučná a vkusná vsuvka do festivalu. Piatok Robert Lenert nazval „Vlak do Texasu“. Kto by nevedel, blues má mnoho odnoží, Chicago blues, New Orleans blues a jedným z nich je aj Texas blues. Azda najslávnejším protagonistom tejto odnože bol Stevie Ray Vaughan, ktorý svojou drsnou hrou na gitare zanechal hlbokú brázdu vo svete hudby. Našim najznámejším predstaviteľom tohto štýlu je René Lacko. Na Galiciji sa v klobúkoch a cowboyských čižmách predviedli Makar & The Children of Corn. Na Slovensku sme ich videli pred rokom na novozámockom Jazz Blues Jamboree. Toto power-trio sa vyznačuje intenzívnou energiou a hyperaktívnym bassgitaristom, ktorý v prvej skladbe nabehal viac kilometrov ako ja za minulý rok. Mohutný zvuk, komunikácia s publikom a veľa potu. Bolo to miestami trocha priveľmi ako ZZ Top, ale zasa som sa upokojil, že nebudeme najtvrdšou kapelou večera.
Makar zožal veľký potlesk a na rad sme prišli my. Hneď na úvod som sa publika spýtal, či rozumejú po slovensky, alebo mám zvoliť angličtinu. S radosťou reagovali, že len nech pokojne hovorím po slovensky. S publikom sme mali pár úsmevných momentov, bola tam veľmi príjemná atmosféra. Hralo sa nám skvele a aj nové skladby boli prijaté vrúcne. Najviac ma potešilo keď Robert Lenert počas zvukovky začul našu novú skladbu Miracles, hneď prišiel k nám, či by si ju s nami potom mohol zahrať A pritom to nie je práve „dvanástka“. Pozval som ho k nám na 4 skladby a pripomenul som si, ako dobre sa nám kedysi hrávalo s harmonikou. Robert je skvelý hráč s dobrým uchom a s prístupom „serve the song“ (poslúž skladbe). Cítili sme sa fantasticky a ľudia si to užívali s nami. Prihodila sa aj taká kuriozita, že po koncerte sa za pár sekúnd rozpredali všetky naše cédečká a o posledné kusy sa skoro pohádali. To žiaľ doma asi sotva zažijeme. Ľudia nás prijali ako vlastných a náš prvý koncert v Poľsku bol parádny. Radi sa tam vrátime. Najbližšie 18. novembra na Blues Alive do Chorzowa.
Po uprataní pódia sme sa ešte vrátili na hotel, aby sme sa odubytovali. Dole v reštaurácii sme sa stretli s Andrzejom a Danutou, Robertom, Piotrom, Boženou a pár ďalšími ľuďmi. Zosumarizovali sme udalosti, porozprávali o budúcnosti a keď už prišlo na Robertove divoké príhody, ktoré sme už v rýchlosti nestíhali prekladať, pobrali sme sa do nočného sveta. Vyrazili sme o pol dvanástej pred polnocou. Do skúšobne vo Veľkom Kýre sme dorazili o 6:48 ráno.
Festivalovú sobotu sme už nestihli. Volala sa „Ulice Chicaga“ a bola tým pádom tematicky nasmerovaná k Chicago bluesu. Predstavili sa Lenka „Lo“ Hrúzová y Calling Heart z Česka, Big Gilson & The Blues Dynamite z Brazílie a na záver John Del Toro Richardson Band z USA. Okrem toho speváci kapiel každý večer vyberali najtematickejšieho diváka – vo štvrtok to bol najjazzovejší chlap, v piatok najtexasskejšia žena a v sobotu najgangsterskejší pár. Víťazi dresscodeovej súťaže získali CD nosiče festivalových interpretov. Štvrtkový víťaz bol zároveň rekordmanom, jediným z publika, ktorý sa zúčastnil všetkých 15-tich ročníkov festivalu. 100 lat, Galicja!
Text: Ady Kelemen
Foto: Galicja Blues Festival
September 2018
