Na jar 2020 mi koronavírus urobil viaceré škrty cez rozpočet. Jeden z nich ma obzvlášť mrzel: 16. marca sa v Spoločenskom dome Nivy v Bratislave malo uskutočniť moderované pásmo a koncert skupín For Meditation a The Players k 50. výročiu koncertu v kinosále Nivy, ktorý sa konal 16. marca 1970. Na toto podujatie som bola pozvaná, tešila som sa, no napokon som namiesto cesty do Bratislavy riešila protiepidemické opatrenia v bežnom živote.
Pandémia však spôsobila len odklad podujatia, nie jeho zrušenie: uskutočnilo sa v náhradnom termíne, v pondelok 28. júna 2021. V to horúce, sparné letné popoludnie som teda cestovala do Trnavy, odkiaľ ma moji dobrí známi, ktorí boli tiež pozvaní, vzali autom do Bratislavy. Po pohodovej ceste nás na mieste určenia čakal tvrdý oriešok: nájsť miesto na zaparkovanie. Napokon sme boli úspešní s pomocou organizátora podujatia Petra Haruštiaka.
V Spoločenskom dome Nivy sa zišlo veľa priaznivcov bigbítu i blues, stal sa teda miestom príjemných stretnutí. Vo vestibule bola nainštalovaná unikátna výstava doteraz nezverejnených artefaktov fan clubu Meditating Four. Dobové dokumenty, fotografie a plagáty ma naladili na nostalgickú vlnu, aj keď som rok 1970 nemohla nikdy zažiť.
Podujatie sa začalo krátko po 19.00 hod. Jeho moderátorom bol Pavel Sojka, tajomník Slovenskej bluesovej spoločnosti (a tak vo vestibule nechýbal ani jeho čarovný bluesový kufrík s ponukou cédečiek na predaj). Vyzdvihol zásluhy Petra Haruštiaka. Ten bol hlavným organizátorom i dramaturgom celého podujatia a zaslúžil sa o vydanie CD Jožo Barina & The Meditating Four: Meditácie (2007) a dvoch vinylových platní: The Players (2017) a For Meditation (2018). Pavel Sojka tiež poďakoval Fondu na podporu umenia, vďaka ktorého finančnej podpore podujatie vzniklo, a ďalším podporovateľom. Boli nimi: SOZA, AMA 21 Production, CULTUS Ružinov, Mestská časť Bratislava – Ružinov a ArtForum 21 Slovakia. Ďalšie poďakovanie smerovalo k zúčastneným hudobníkom.
Potom Pavel Sojka pozval na pódium Jozefa „Doda“ Šuhajdu, speváka a frontmana kapely The Buttons, ktorý bol pri začiatkoch slovenského bigbítu. Dodo Šuhajda je spolu so spisovateľom a novinárom Ľubošom Juríkom autorom knihy Slovenský bigbít (2008). Táto štyristostranová kniha má aj prílohu – kolekciu troch unikátnych DVD. Dodo Šuhajda prezradil zopár podrobností o genéze tejto publikácie. Keď vyšla v Čechách kniha o československom bigbíte, Dodo mal pocit, že o Slovensku je v nej toho málo. A tak sa dali do zbierania faktov a spomínania. Režisér Dušan Rapoš sa ponúkol, že urobí z toho hodinový film, no nakoniec uzrel svetlo sveta desaťdielny televízny seriál. Kniha vyšla, až keď bol seriál hotový.
Vyvrcholením všetkej práce bol však veľký bigbítový koncert v bratislavskom PKO – Legendy 60. Konal sa v nedeľu 22. apríla 2007. Dodo Šuhajda dva roky viedol s „bigbiťákmi“ rozhovory a nahrával ich. Jeho pani nahrávky prepisovala. Všetci hudobníci, ktorí poskytli svoje svedectvá o slovenskej bigbítovej hudbe, boli ochotní zahrať na tomto koncerte. Naň si zaspomínal aj Pavel Sojka. Podujatie bolo pre pozvaných, jeho tam dostal Peter Lipa. Pre Pavla Sojku to vraj bol najlepší a súčasne najdlhší koncert v jeho živote. Keďže bol nielen na koncerte, ale aj na generálke, dokopy tam strávil asi 8-9 hodín. Doda Šuhajdu vníma ako legendu. V bigbítovom okruhu sa poznali skoro všetci. Dodnes spomínajú na vynikajúce koncerty v Pionierskom paláci, vo Véčku, či na vysokoškolských internátoch. Reč prišla i na bluesové koncerty na Kominárskej. Pri fundovanom rozprávaní čas priam letel.
Dodo Šuhajda pripomenul, ako na koncerte Legendy 60 hralo sedem slovenských a dvaja českí gitaristi spoločne inštrumentálky anglickej kapely The Shadows. Medzi týmito gitaristami nechýbal ani Jožo Barina, jedna z najväčších osobností slovenského bigbítu 60. rokov, zakladateľ kapiel The Players a For Meditation, nielen hudobník, ale aj osobitý spevák a autor piesní. Ešte predtým bol však sólovým gitaristom v kapele Kométa, ktorá interpretovala skladby The Shadows. Na podujatí v Spoločenskom dome Nivy bol preto prvý hudobný blok venovaný práve inštrumentálkam tejto kapely. Zahrala ich hudobná formácia The Players 21 v zostave: Michal Kujan – sólová gitara, Vojto Scherhaufer – rytmická gitara, Peci Uherčík – basová gitara a Karolína Uherčíková – bicie. Hudobníci prišli na pódium v oblekoch z úcty k The Shadows. Mladý gitarista Michal Kujan skonštatoval, že to nebolo veľmi dobré rozhodnutie.
Horúčava bola totiž strašná, no kapele chuť hrať nezobrala. Zazneli skladby ako Round And Round či The Rise And Fall Of Flingel Bunt a nechýbala ani najslávnejšia skladba The Shadows – Apache. Z tej hudby som cítila priam neskutočnú energiu a obecenstvo na ňu reagovalo veľkým potleskom a krikom. Bola to krásna gitarová muzika a Karolína Uherčíková jej svojou hrou dodávala ešte väčší drajv a pridávala k tomu nádherný úsmev. Pavel Sojka potom zavolal na pódium hudobníka Jula Ebersa a spolu si tiež zaspomínali na bigbítové časy. Julo Ebers však s humorom poznamenal, že rád rozpráva iba doma. Pavel Sojka sa zase podelil so spomienkou, ako kedysi vo Véčku, v mekke bratislavskej muziky, poznal všetkých barmanov. To bola výhoda, lebo za umývanie pohárov ho vždy pustili na koncert.
Druhý hudobný blok zahrali znova The Players 21 (tentoraz už v letnejšom oblečení). Išlo o autorské inštrumentálky kapely The Players (vyše 50 rokov staré), napríklad Zlodej, Posledná prekážka, Lejak (Michal Kujan podotkol, že by veru mohlo zapršať) či Smiech a plač. Ako povedal Michal Kujan, pôvodný symbolický dátum spomienkového pásma a koncertu síce nevyšiel, no aj na 28. jún pripadá jedno výročie: 28. júna 2018 bol vo V-klube krst LP For Meditation. Na ňom po prvýkrát hrali obnovení The Players v súčasnej zostave a zahrali jednu skladbu – Rozmýšľanie v samote. Tú sme si vzápätí vypočuli aj v Spoločenskom dome Nivy. Podľa Joža Barinu je to najlepšia skladba The Players. Tiež vyjadril úctu hudobníkom, čo oprášili jeho skladby a znova ich hrajú. Ja dodávam, že s veľkým úspechom. Nasledovala prestávka na prestavbu pódia, ktorú sa mi podarilo dobre využiť: mladá bubeníčka Karolína Uherčíková sa mi podpísala do svojej knihy Rokenrol v hlave.
Po prestávke na pódium prišli Peter Martinček a Miroslav Cibulka – zakladatelia Meditating Four fan clubu. Prezradili o tom mnohé zaujímavé podrobnosti. Obaja bývali koncom 60. rokov v Ružovej doline. Niekedy v roku 1969 začul Peter v rádiu pesničku Šťastie. Zabehol za svojím priateľom Miroslavom. Čoskoro zistili, o akého speváka a gitaristu ide. Miroslav chodil totiž s bratom Joža Barinu do jednej triedy. Pesničky kapely For Meditation (neskôr Meditating Four) ich mocne oslovili a po krátkom čase sa rozhodli založiť jej fan club. Najbližšie to mali do Domu kultúry Nivy, kde bol vtedy vedúcim pán Mikeš, ktorý im vyšiel v ústrety. Fan club rozbehli s jeho pomocou. Pomáhali aj priatelia – susedia z Ružovej doliny a niektorí študenti zo SVŠ Novohradská.
Bol to fan club so všetkým, čo k tomu patrí: mal svoje stanovy, členské, pozvánky, čestných členov a pod. Fungoval dva roky, kým sa do toho nezastarel SZM a nechcel ho zregulovať. Na pôde fan clubu vystupovali aj iné kapely, ako napríklad brnianska Progress Organization, We Five, GATTCH a pod. Miroslav Cibulka dodal, že to boli krásne časy. Mládeži sa vtedy mainstreamová hudba a zábava zdali otrasné. Fan club usporadúval tematické večery, koncerty, zábavné akcie, nie len úzko zamerané na kapelu Meditating Four. Tá však mala vtedy naozaj veľkú popularitu, o vstupenky na jej koncerty bol enormný záujem. Na záver tohto rozhovoru sa ozval Jožo Barina a zdôraznil, ako si váži, že títo chlapci siahli do histórie, ktorá niečo znamenala. Doložil, že muzika je veľký milodar pre múdrych a citlivých ľudí. Niečo ako piaty rozmer vo vesmíre… Za svoje slová zožal mohutný potlesk.
Prišiel tretí blok hudby, ktorý patril sčasti omladenej kapele For Meditation. Jej zostava bola nasledovná: Jožo Barina – spev, gitara, Peter Koreň – klávesové nástroje, Peci Uherčík – gitary, Michal Kujan – basová gitara a Karolína Uherčíková – bicie. Hrali pesničky, silné aj po rokoch. Spontánny prejav celej kapely pôsobil osviežujúco a radosť sa prenášala i na publikum. V prvej pesničke Šťastie hral Peci Uherčík na dvanásťstrunovej a šesťstrunovej gitare v jednom. Tento hudobný nástroj okrem pôsobivého zvuku aj pôsobivo vyzerá. Javisko označil Jožo Barina za kultovú pesničku. Peter Koreň k nej dodal, že Oto Meluzín v nej kedysi hral na flaute, a neveľmi mu to šlo. Vtedajší hudobní kritici ju preto označili za psychedelickú. V Spoločenskom dome Nivy mala úspech i „ľudovečka“ Lej vínko, lej a Obyčajné blues, v ktorom Peci Uherčík slajdoval na gitare ako správny bluesman. Odmenou hudobníkom bol veľký potlesk obecenstva.
Pavel Sojka sa v nasledujúcom rozhovore s Jožom Barinom zameral okrem iného na CD Jožo Barina & The Meditating Four: Meditácie (2007). Označil ho za asi najlepšie CD na slovenskej bluesovej scéne. Zvlášť má rád pesničku Pieseň pre teba. Podčiarkol, že Jožo Barina sa pri tvorbe tohto CD obklopil výbornými hudobníkmi, ako sú napríklad gitarista Peter „Kroko“ Vasil či harmonikár Erich „Boboš“ Procházka. Jožo Barina si zaspomínal: v roku 1988 účinkoval s týmito spoluhráčmi v hudobnej formácii Rockfort. Skonštatoval, že to bolo krásne obdobie, tvorivá hudba, a že muzika má intervaly, ukáže človeku, kam môže a kam nemôže, je to otázka citu. S Krokom rád pôsobil aj v kapele Jožo Barina & his Rock Band.
Jožo Barina dúfa, že ak mu bude zdravie slúžiť, ešte si zahrajú. Peci Uherčík na odľahčenie pridal historku, ako mu raz prasklo umývadlo. Náhradné nevedel zohnať, a tak pátral aj cez kamarátov – muzikantov. Vhodné umývadlo mu nakoniec zabezpečil Peter Koreň. Pohľad na umývadlo teda Pecimu vždy evokuje Koreňa, Barinu a remastrovanie CD z magnetofónových pásov. Peci následne poďakoval všetkým, ktorí podujatie pripravili, od hudobníkov, cez organizátorov, až po technické profesie. Peter Koreň mu tiež srdečne zaďakoval za zhodnotenie jeho hudobných kvalít. A ak bude Peci zase potrebovať umývadlo, má sa mu prihlásiť.
Nasledovala pesnička Meditácia nad rámom na želanie fan clubu Meditating Four. To sme sa však už museli zberať na odchod späť do Trnavy. Bola som veľmi rada, že väčšiu časť podujatia som mala možnosť sledovať a že som sa stretla s viacerými priateľmi a známymi. V Spoločenskom dome Nivy vládla veľmi priateľská neformálna atmosféra a nielen v kapelách, ale aj v publiku som okrem pamätníkov videla i mladé tváre. Muzika zo 60. rokov teda stále žije a často sa i mladistvo usmieva.
Ružena Šípková
17/07/2021
