Dňa 14. septembra 2017 sa v Music a Café klube v trnavskej City Aréne uskutočnil ďalší hudobný večer v rámci projektu Blue Thursday – Modrý štvrtok, ako vždy v réžii Trnavskej hudobnej spoločnosti, o. z. a trnavskej bluesovej kapely Second Band. Toto septembrové podujatie otvorilo jesennú sezónu Modrých štvrtkov. Podporili ho Mesto Trnava, hudobný klub Music a Café, Rádio Bunker, Rádio Devín, média Trnavsko a Trnava Dnes, portál DoMesta.sk, Trnava Live, Slovak Blues a BluesMusic.sk. Second Band si tentoraz pozval hostku zo Skalice – skladateľku, gitaristku a speváčku Barboru Černú.
Na tento hudobný večer som sa tešila, no vedela som, že to bude tak trochu dobrodružstvo z dôvodu výčinov počasia. Meteorológovia upozorňovali na mimoriadne silný vietor, ktorý má 14. septembra v popoludňajších a večerných hodinách spôsobovať na Slovensku problémy. Napriek tomu som sa v ten deň vybrala na cestu. Keď som pricestovala do Trnavy, naozaj začalo poriadne fúkať. Obloha sa z jednej strany černela, z druhej strany presvitalo slnko pomedzi mraky. Bola to taká menšia púštna búrka, pretože cestou do City Arény sa na uliciach dvíhal prach a vietor mi ho často vmietol do tváre. Našťastie, na miesto určenia som prišla bez úrazu, žiadny strom na mňa nespadol. Šťastlivo prišli aj členovia Second Bandu a tiež Barbora Černá. Vietor nás všetkých privial na správne miesto. Čoskoro nastali na pódiu v hudobnej kaviarni prípravy, obvyklý zhon pred koncertom. Hovorila som si: Len nech radšej nezahrajú Blow Wind Blow! Ešte vietor odnesie celú City Arénu …
Septembrový Modrý štvrtok sa tradične o 20:00 hod. začal „otvárakom“, počas ktorého kapela Second Band zahrala skladby zo svojho repertoáru v štýle East Coast Blues. Zaznela aj tá nešťastná Blow Wind Blow, ale príroda ju, našťastie, nepochopila doslova. Second Band hral s chuťou a s poriadnym elánom v zostave: Juraj Parízek – spev, gitara; Peter Stojka – ústne harmoniky; Marek „Polo“ Polonec – basová gitara a Denis Čapkovič – bicie. Sóla harmoník a gitary som si naozaj užívala a ani rytmika, ako vždy, nesklamala.
Po krátkej prestávke Peter Stojka privítal na pódiu, ako povedal, doteraz najmladšieho hosťa v histórii Modrých štvrtkov – veľmi šarmantnú mladú dámu – Barboru Černú. So Second Bandom predstavila nielen skladby z vlastnej tvorby, ale aj rôzne bluesové štandardy. Okrem spevu hrala na akustickej gitare, čo naznačovalo jej príklon k folk-blues. Ako prvé sme si vypočuli dve autorské skladby Barbory Černej – najskôr oduševnenú Be My Man, a potom skladbu Sorry, ktorá bola najskôr pomalá a tichá, no neskôr ju kapela poriadne vygradovala. Atmosféru výborne dokreslili tóny ústnej harmoniky. Pieseň sa skončila ráznymi údermi na struny akustickej gitary. Na tomto vystúpení ma zaujali i viaceré prevzaté skladby, okrem iných country bluesová Sugar Baby, ktorá je známa napríklad v podaní Mance Lipscomba, a Baby, Please Don´t Go, ktorú okrem iných hrávala Jessie Mae Hemphill.
Kapela sa poriadne rozbehla a aj Barbora Černá hrala a spievala so značnou razanciou. Bolo vidno, že všetci na pódiu majú radosť zo spoločného hrania. Z repertoáru Jessie Mae Hemphill boli aj ďalšie dve skladby: She-Wolf a Black Cat Bone. Akustická a elektrická gitara sa v nich pekne dopĺňali, v temnej skladbe Black Cat Bone zahral Juraj Parízek parádne sólo a chvíľu hral i s kovovým bottleneckom. Barbora Černá potom na chvíľu vymenila gitaru za mandolínu a zaznela pomalá a nežná skladba z jej vlastnej tvorby – Going Down To South. Koncert ďalej pokračoval vo svižnom tempe, zase s dvoma gitarami (znova došlo i na bottleneck) a s peknými sólami hudobníkov. Záverečná skladba Rollin´ And Tumblin´, ktorá sa dostala napríklad do repertoáru Muddyho Watersa, Erica Claptona či kapely Cream, bola v podaní Second Bandu a Barbory Černej poriadne divoká a hlasná. Naozaj pekný záver tohto kola.
Žiaľ, musela som sa ponáhľať na vlak, a tak som už nestihla ani tradičnú súťaž o ústnu harmoniku, nieto ešte posledné kolo. Keď som vyšla z Music a Café, s úľavou som zistila, že vietor sa utíšil. Nekonali sa teda žiadne hororové scenáre.
Neskôr vznikol za pomoci mailovej pošty tento môj rozhovor s Barborou Černou:
Aké máte dojmy z hrania v Music a Café v Trnave?
Tie najlepšie. So skupinou Second Band sa mi nie len dobre hralo, ale aj som si s nimi sadla po ľudskej stránke. Veľmi ma teší, že ma zavolali a mohla som si zahrať v týchto príjemných priestoroch. Taktiež ma potešilo, že na koncert prišlo mnoho mladých ľudí. Už sa teším na ďalšie koncerty v rámci Modrých štvrtkov. Second Band si pozvali naozaj zaujímavých hostí, rada sa prídem pozrieť.
Kedysi ste boli súčasťou kapely Slovak Blues Project, potom ste sa dali na sólovú dráhu. Ako sa odvtedy zmenilo vaše hudobné smerovanie?
Zamerala som sa na vlastnú tvorbu, elektrickú gitaru som vymenila za akustickú a občas použijem aj mandolínu. Vydanie sa na sólovú dráhu mi vytvorilo priestor, v ktorom sa môžem plne realizovať, a napĺňať svoje predstavy. Našťastie mám okolo seba veľmi kreatívnych ľudí, ktorí mi s plnením týchto predstáv pomáhajú, ako je napríklad Milan Malík z nahrávacieho štúdia Recording Studio M2 a mnohí ďalší.
Čím je pre vás blues, čo vám dáva?
V súčasnosti je pre mňa bluesová muzika najmä priestor, v ktorom môžem byť kreatívna. Či už pri nahrávaní s Milanom, alebo pri fotení s Igorom Vraňuchom, išlo o kreatívne činnosti. Veľmi ma teší, keď potom počujem alebo vidím výsledný produkt, ktorý je výsledkom mojej prvotnej predstavy a práce, ktorú do toho vloží ten druhý človek, napríklad fotograf. Ďalším prínosom bluesovej muziky je to, že keď vám nie je úplne najlepšie, ste otrávený a unavený z každodenného života, vie vám veľmi pomôcť. Či už pri počúvaní alebo hraní. To zrejme súvisí s tým, v akých podmienkach táto muzika vznikala, a neviem si predstaviť iný žáner, ktorý by tak výrazne umožňoval vyjadrenie emócií.
Aká hudba okrem blues je ešte vaša obľúbená?
Okrem blues mám najradšej metal, ale aj príjemnú folkovú muziku. Tým myslím moderný americký folk, kde často vystupuje sólo interpret so svojou vlastnou tvorbou, ktorá je nabitá emóciami. Čo sa týka metalu, mám rada skorej staršiu tvorbu, ale neškatuľkujem sa. Často ma osloví náhodná pesnička z rádia, ktorá nespadá pod žiaden z týchto žánrov.
Ktorí hudobníci sú vašimi vzormi? Menia sa vaše vzory v priebehu času?
Od detstva som vždy mala nejaké vzory, takže myslím, že niektoré vzory z detstva ma doteraz ovplyvňujú, hoci možno podvedome. Vzorom bol pre mňa už v útlom veku napríklad David Bowie, ktorý vždy udával trendy a menil kabáty. Vystriedala som toľko hudobných vzorov, že už by som si ani na všetky nespomenula. V súčasnosti nemám v hudbe žiadny vzor, ktorý by ma silno ovplyvňoval alebo na ktorý by som sa chcela úplne podobať.
Čo vás inšpiruje pri vlastnej tvorbe?
Inšpiruje ma najmä môj osobný život, veci, ktoré sa okolo mňa dejú a ako ich vnútorne prežívam. Cez hudbu môžem vyjadriť svoje pocity, o ktorých inak nerozprávam, a cítim sa v hudbe otvorenejšia ako v rozhovore.
Tvoríte radšej hudbu alebo texty?
Radšej tvorím texty, ale tie väčšinou vznikajú už s nejakou konkrétnou melódiou. Nakoniec sa do toho snažím zapasovať gitaru, hoci aj tie texty už väčšinou skladám s gitarou v ruke. Takto, dalo by sa povedať komplexne a v jednom momente, vznikla väčšina mojich piesní. Nakoniec sa samozrejme pieseň upravuje do finálnej podoby, čo už je viac racionálny proces ako emočný.
Venujete sa hudbe a študujete politológiu. Ako sa vám darí skĺbiť tieto dve oblasti záujmu?
Uznávaná politologička, profesorka Darina Malová, mi raz poradila, aby som hudbu spojila s politológiou, len si treba nájsť ten formát ako to urobiť. Ja som zatiaľ ten formát nenašla, a hudobnú činnosť a štúdium politológie vôbec nespájam. Vždy si nájdem separátny čas na jedno aj na druhé. Uvidíme, či v budúcnosti nebudú mať moje texty aj spoločenský či politický charakter.
Čo nové chystáte pre svojich poslucháčov?
Nechcem predbiehať, ale práve z tohto koncertu so skupinou Second Band by mal vzniknúť môj prvý videoklip. Na videoklip si asi pár týždňov počkáme, ale už teraz som naň zvedavá. Tento rok mám toho v pláne ešte viac, a o všetkých novinkách budem informovať prostredníctvom svojho Facebook profilu v pravú chvíľu.
Ružena Šípková
September 2017
