Psychadélia, art rock, blues rock, jazz, šamanstvo a poézia. Toto všetko a omnoho viac sa stretlo na prelome šesťdesiatych a semdesiatych rokov v jedenej hudobnej zostave zvanej The Doors. O tom, že hudba tejto kontroverznej kapely ešte stále priťahuje poslucháčov sme sa presvedčili na koncerte ich tzv. revival bandu – The Doors Memorial v Stardust Blues Pube v Nových Zámkoch.
Ako skalný fanúšik skupiny som sa na koncert nesmierne tešil, ale mal som aj obavy čo keď to nebude ono. Čo keď to bude len kŕčovitá imitácia bez akejkoľvek fantázie? Alebo naopak, nebude to mať nič spoločné s Doors. Tieto moje pochybnosti sa rozplynuli akonáhle som vstúpil do koncertnej miestnosti. Práve znela skladba Love Me Two Times z albumu Strange Days. Pesnička pulzovala ako sa patrí. Nebolo to The Doors. Bolo to The Doors Memorial. V čom spočíva rozdiel?
Už na prvý pohľad v počte členov. Tu ich bolo päť. Na rozdiel od Doorsu, kde hrával basu klávesák Ray Manzarek tu držal ozajstnú basovú gitaru šikovný hudobník Kolozsi Péter. Na druhý pohľad to bol gitarista Ratkóczi Huba, ktorého nebolo možné prehliadnuť, a taktiež nemožné si ho spliesť s Robbym Kriegerom. Práve on so svojou charizmou a moderným soundom najväčšmi odbáčal od akejkoľvek imitácie. Jeho sound ohraničoval pre Doors netypický Fender Stratocaster a taký menší válovček plný gitarových efektov rôznej veľkosti a farby. Azda jediný člen, ktorý mi aj pripomínal niekoho z hranej kapely bol ich spevák Szécsi Rafael, na ktorom bolo vidieť, že je to jeho srdcová záležitosť. Nielen vizážou, ale aj hlasovým vybavením pripomínal charizmatického speváka Jima Morrisona. Nasledovala pesnička When The Music´s Over, pri ktorej sa vynárali ďalšie diferencie.
Najvýstrednejším rozdielom bol obrátený pomer klávesov a gitary. Gitara skoro vždy dominovala. Nástroje boli skvelé, zohrané a každý stop-time zosynchronizovaný. Kapela sa pohybovala v širokom dynamickom spektre, čo je v uzavretých priestoroch ako novozámocký Blues pub veľké plus. Taktiež si to tieto pesničky prirodzene vyžadujú. Tu by som v dobrom spomenul bubeníka Zoltána Mózesa, ktorý okrem pianissima a fortissima narábal ešte s mnohými dynamickými odtienkami. Po tomto doorsáckom epose nasledovala asi polhodinová prestávka.
Dočkal som sa aj môjho obľúbeného kúsku od Doors – The End
V druhom bloku odzneli tiež samé chutné kúsky ako napr. veľmi pomalý a ťažký Backdoor Man, pulzujúce Five To One a pravdepodobne najznámejšia Light My Fire. Odohrané boli aj najhlasnejšie pesničky ako bossanovácky Break On Through, či hymna pre ľudí so slabosťou pre kolesá, motory a motoresty Roadhouse Blues. Dočkal som sa aj môjho obľúbeného kúsku od Doors – The End. Na moje prekvapenie skvele zvládnutá pesnička obsahovala všetko čo obsahovať mala. Dlhé improvizatívne pasáže (nie nudné), adekvátne modálne stupnice, dynamicky pekne zvládnuté preklenutie plôch, atmosféra citarovej hudby príznačnej najmä pre Indiu. Pri týchto pesničkách sa rozprúdil aj tanec, ktorý mal viditeľný psychický dopad na hudobníkov, ktorí boli ešte spontánnejší a odviazanejší.
Kapela pre mňa bola príjemným prekvapením. Po koncerte som sa chvíľku rozprával so spevákom, ktorý ma zasvätil do ich histórie. Dozvedel som sa, že v Maďarsku sú dokonca až dve kapely hrajúce výlučne Doors. On sa tomuto venuje už od roku 1996. Povedal aj, že skupina má aj šiesteho člena, ktorého meno je Mándli Endre Vazul a hrá na ústnu harmoniku a iné fúkacie nástroje. Snáď nabudúce sa mi podarí zastihnúť aj jeho a urobiť si tak kompletnejší obraz o kapele.
Nové Zámky, Stardust Blues pub, 25.10.2013.
Tomáš Garai
Október 2013
