Bratislavský koncert populárneho britského herca a speváka Hugh Laurieho bol plný príjemných prekvapení. Tým prvým bol „plný dom“, teda tisíce návštevníkov, ktoré v pondelok 21. júla zaplnili Aegon Arénu. Darmo, popularita je obrovská vec a vďaka nej poslucháči nadšene tlieskali muzike, ktorej by pravdepodobne inak nevenovali pozornosť, nieto ešte čas a peniaze.
„Ordinácia“ Dr. Housea bola zariadená v retro štýle ako bar či staromódna izba z 30. rokov minulého storočia so starodávnymi lampami s tienidlami, lustrom, pokrovcom, vlajočkami a pohárikom whisky. Bolo to jednoduché, vtipné a najmä funkčné. Stali sme sa takto vlastne hosťami Hugh Laurieho a mohli sme si jeho vystúpenie vychutnávať z blízka, priam v rodinnej atmosfére.
Hugh Laurie sa od prvého okamihu snažil navodiť kontakt s publikom a možno práve preto, že hneď na začiatku veľa rozprával a nie všetci mu rozumeli, koncert sa rozbiehal dosť pomaly. Koncert odštartoval verziou známej piesne Iko Iko, po ktorej pozdravil po slovensky slovami: Dobrý večer, Bratislava, ako sa máte? Potom sa posadil ku klavíru a hneď s ďalšou skladbou Let The Good Times Roll sa mu podarilo rozospievať aj časť obecenstva. Moja počiatočná nedôvera či rezervovanosť sa postupne rozplynula. Hugh Laurie sa prejavil ako plnokrvný muzikant, prinajmenej ako kompetentný klavírista a slušný spevák a spolu so svojim Copper Bottom Bandom, ktorý v žiadnom prípade nezostal len v pozícii sprievodnej kapely hviezdneho sólistu, dokázal naživo, že svoje dva albumy nepotreboval vylepšovať pomocou štúdiových fígľov.
Väčšina z asi dvadsiatky skladieb, ktoré v ten večer ponúkol, pochádzala z jeho druhého albumu Didn´t It Rain. Podobne ako na ňom, nestaval sa do popredia, ale múdro prenechal veľký priestor obom vynikajúcim speváčkam Jean McLain a Gaby Moreno, ktoré zažiarili nielen ako sprievodné vokalistky ale aj ako sólistky v pôsobivých verziách skladieb Send Me To The Electric Chair, What Kind Of Man Are You, The Weed Smoker´s Dream či titulnej Didn´It Rain.
Ako som už spomínal The Copper Bottom Band nebol len bežnou sprievodnou kapelou. Sedemčlenná kapela, ktorá hrala veľmi dynamicky a patrične štýlovo staromódne, počas celého, skoro dva a pol hodinového koncertu, doslova žiarila.
Najviac práce mal gitarista Mark Goldenberg, ktorý sa prejavil ako muž mnohých talentov. Nielenže striedal elektrické gitary s akustickou a hral slide, ale podľa potreby hral aj na banjo, mandolínu, akordeón a občas aj na organ. Niekedy vystriedal počas jedinej skladby aj tri nástroje. Ďalším multiinštrumentalistom bol výborný saxofónista Vincent Henry, ktorý hral aj na klarinet a asi v dvoch skladbách vytiahol aj ústnu harmoniku. Netreba zabudnúť ani na hráčku na trombón a občasnú vokalistku Elisabeth Lea, ktorá takisto prispievala k zvukomalebnosti aranžmánov a samozrejme ani na kontrabasistu Davida Piltcha a bubeníka Hermana Matthewsa, ktorí tvorili spoľahlivý rytmický základ celého Copper Bottom Bandu.
Ponuka skladieb bola veľmi pestrá rytmicky i štýlovo. Počas koncertu, ktorý bol holdom starej muzike, zaznelo argentínske tango, swing, oldtime jazz, gospel, soul a samozrejme aj rhythm & blues a blues. A hoci koncert Hugha Laurieho nebol vôbec striktne bluesový, k jeho vrcholom patrila práve nádherná verzia bluesového štandardu St.James Infirmary, pri ktorého klavírnej predohre obecenstvo len tak vzdychlo, hitovka You Don´t Know My Mind od Leadbellyho či chvíľa, keď Hugh Laurie zostal na pódiu len sám s klavírom a ponúkol pieseň Louisiana 1927. Pri poslednej skladbe Green Green Rocky Road publikum už stálo a standing ovations pokračovali aj v dvoch prídavkoch.
Zaujímavé, že úplný záver patril jedinej neamerickej skladbe, ktorá v ten večer odznela. Bola to pieseň Changes, z repertoáru bývalého organistu skupiny The Animals Alana Pricea.
Nostalgická hudobná medicína Dr. Housea alias Hugh Laurieho publiku pochutila a hoci sám nie je autorom, patrí mu veľké ďakujem za oživenie starej muziky. Jeho bratislavský koncert by sa dal charakterizovať ako – Príjemný večer strávený v dobrej spoločnosti pri vynikajúcej hudbe. Myslím si, že nie som jediný, ktorý si to veľmi rád zopakuje niekedy znova.
Bonzo Radványi
Júl 2014
