Meno Johnson je v Amerike veľmi rozšírené. Medzi známymi hercami, športovcami, hudobníkmi, spisovateľmi či maliarmi sa to Johnsonovcami len tak hemží. Dvaja Johnsonovci, Andrew a Lyndon B., dokonca sedeli svojho času aj na prezidentskom stolci (mimochodom aj terajší ministerský predseda Veľkej Británie Boris Johnson je rodákom z New Yorku) a ak by sme chceli byť veľmi aktuálni, pripomenieme si aj dvojitého Johnsona, teda vakcínu od americkej firmy Johnson & Johnson. No keďže sme hudobný portál presunieme sa radšej do bluesových vôd a nazrieme do encyklopédie The Guinness Who´s Who of Blues. Aj v nej nájdeme celý rad nositeľov a nositeliek mena Johnson – bluesové speváčky Bessie Johnson, Edith Johnson, Ella Johnson, Mary Johnson, Merline Johnson, klavíristi Henry Johnson či Johnnie Johnson, ktorý hrával s Chuck Berrym, alebo viacerí gitaristi a speváci ako Blind Willie Johnson, Lonnie Johnson, Tommy Johnson a medzi nimi samozrejme nemôže chýbať ani meno Roberta Johnsona.
O živote toho legendárneho gitaristu, speváka a skladateľa sa veľa nevie. Je opradený rúškom tajomstva a rozličných mýtov, ktoré vznikli po jeho predčasnej smrti. Ohraničujú ho dva základné životné dátumy, ktoré tiež nie sú celkom isté. Robert Johnson sa narodil pravdepodobne práve pred 110. rokmi, 8. mája 1911 v Hazlehurste, Mississippi a zomrel 16. augusta 1938 v blízkosti Greenwoodu, takisto v štáte Mississippi. Živil sa ako potulný muzikant. Hrával väčšinou na ulici, v juke jointoch a na sobotných tancovačkách a bol známy len veľmi úzkemu okruhu poslucháčov v oblasti delty rieky Mississippi, kde strávil väčšiu časť svojho krátkeho života.
Dnes je síce považovaný za nedostižného majstra, za kráľa delta bluesu, no ako pouličný muzikant musel hrať všetko možné, nielen blues. Nebyť zachovaných nahrávok, ktoré dokazujú jeho jedinečnosť a genialitu, bol by zostal natrvalo zabudnutý a neznámy. Počas svojho krátkeho života sa dostal iba dvakrát do nahrávacieho štúdia – v novembri 1936 v San Antoniu v Texase a v júni o rok neskôr v Dallase. Tam nahral dohromady 29 vlastných skladieb ako Cross Road Blues, Ramblin´ On My Mind, Sweet Home Chicago, Walking Blues, Love In Vain, Traveling Riverside Blues, Come On In My Kitchen atď., ktoré sa dnes radia do zlatého fondu bluesových štandardov.
Prvé skladby, ktoré vyšli na platni boli Terraplane Blues a Last Fair Deal Gone Down. Boli to pravdepodobne jediné nahrávky, ktoré Robert Johnson počul za svojho života. Terraplane Blues sa stal malým regionálnym hitom a predalo sa z neho 5 tisíc kópií.
Krátko nato v auguste 1938, vo veku len 27 rokov, zomrel. Tak ako historici nie sú si istí dátumom jeho narodenia, nejasnosti panujú aj okolo jeho smrti. Legenda tvrdí, že ho vraj otrávil žiarlivý manžel, s ktorého ženou Johnson flirtoval. Či je to pravda alebo nie, už sa nikdy nedozvieme. Takisto nie je isté ani presné určenie miesta jeho posledného odpočinku. O Johnsonov hrob sa sporia až tri mestá v blízkosti Greenwoodu v štáte Mississippi. Mysteriózny mýtus o ňom dotvára aj príbeh ako o polnoci na krížnych cestách zapredal svoju dušu diablovi, ktorý ho potom naučil hrať na gitare.
Podobne ako mnohí maliari, ktorých obrazy sa predávajú za závratné ceny až po ich smrti, ani Robert Johnson vo svojej dobe nezískal žiadny veľký komerčný úspech alebo verejné uznanie a stal sa slávnym až desaťročia po svojej predčasnej smrti. Amerika ho znova objavila až začiatkom 60. rokov, keď firma Columbia Records vydala vinylovú mono platňu so16 nahrávkami Roberta Johnsona pod názvom King of the Delta Blues Singers. Tie zvyšné vyšli až roku 1970 na platni King of The Delta Blues, Vol. II. Znova vydané nahrávky vyniesli meno a hudbu Roberta Johnsona zo zabudnutia. Dostali ju nielen do povedomia zberateľov platní ale ovplyvnili viaceré generácie hudobníkov, k čomu v nemalej miere prispela aj lekcia importovaného bluesu od britských skupín na čele s The Rolling Stones, Animals, Yardbirds, Cream, John Mayall & the Bluesbreakers, Fleetwood Mac a mnohých ďalších.
No najväčší pomník Kráľovi delta bluesu symbolicky postavil Eric Clapton, ktorý patrí k jeho najväčším ctiteľom, keď roku 2004 nahral album Me and Mr. Johnson so 14 verziami skladieb Johnsona. Eric Clapton a viacerí ďalší s novými verziami síce posunuli Johnsonovu hudbu niekde ďalej, zmodernizovali ju najmä zvukovo ale aj napriek tomu všetkým, ktorí majú radi blues, odporúčam starú osvedčenú hudobnú vakcínu made in Robert Johnson v historickom balení, ktorej exspiračná lehota nevyprchala ani po viac ako 80 rokoch a do dnešných čias nestratila svoj účinok.
Bonzo Radványi
08/05/2021
