14. júna uplynulo 25 rokov od smrti írskeho bluesrockového gitaristu a speváka Rory Gallaghera (1948-1995). Rodák z Ballyshannon, kde mu roku 2010 odhalili bronzovú sochu s životnej veľkosti, sa objavil na hudobnej scéne koncom 60-tych rokov ako frontman power tria Taste, s ktorým nahral dve výborné platne. Eponymickú Taste (1969) a On The Board (1970). O čosi neskôr vyšli aj dva dokumentárne koncertné záznamy Live Taste (1971) a Live At The Isle of Wight (1972). Na týchto platniach sa predstavil nielen ako svojský, no výborný gitarista, ale aj ako výrazný expresívny spevák a autor. Ponúkal na nich mix zaujímavých vlastných skladieb ako Born on the Wrong Side of Time, Dual Carriageway Pain, Same Old Story a verzie starých bluesových štandardov – Sugar Mama, Leavin´ Blues, Catfish, ktoré v jeho podaní dostali nový život.
Odporúčam vypočuť si ich znova. Oplatí sa to. Zistíte, že táto muzika vôbec nezostarla a je ešte dodnes dostatočne čerstvá, počúvateľná a výborná. Ja som si pritom spomenul aj na dávno zabudnutú trnavskú skupinu The Toast, ktorá niekedy začiatkom 70-rokov okrem skladieb od Johnny Wintera a Canned Heat hrávala aj veci od Taste. Spomienky ma vrátili do čias, keď sme s vytreštenými očami a ušami nadšene viseli na obrazovke rakúskej televízie, kde sme Rory Gallaghera videli v programe Beat Club a neskôr pri sledovaní jeho vystúpenia na Rockpalaste z Grugahaly v Essene.
Samozrejme, že som si vypočul aj niekoľko albumov z Gallagherovej sólovej kariéry. V podstate prišlo len k zmene názvu. Power trio zväčša zostalo aj naďalej, menili sa len spoluhráči, ktorí dávali dostatok priestoru pre neobyčajne elektrizujúce gitarové sóla a výrazný hlas ich dominantného frontmana. Rory Gallagher bol multiinštrumentalistom. Okrem gitary hral aj na mandolíne, dobre, ústnej harmonike a saxofóne. V siedmej dekáde, ktorá sa považuje za jeho najplodnejšie a najúspešnejšie obdobie, nahral 10 LP platní, vrátane ďalších dvoch koncertných, ktoré boli plné kondenzovanej energie – Live In Europe a Irish Tour ´74. Potom trochu zvolnil tempo, v 80. rokoch pridal ešte tri štúdiovky a jeho oficiálnu diskografiu ukončil album Fresh Evidence z roku 1990. Pri ich počúvaní si človek znova uvedomí, akou veľkou stratou bola jeho smrť.
Rory Gallagher zomrel 14. júna 1995 v Londýne vo veku len 47 rokov na následky zdravotných komplikácií, ktoré vznikli po transplantácii pečene. To, že mu po rokoch postavili pomníky a jeho menom nazvali ulice, ba dokonca v roku 2002 írska pošta vydala poštovú známku s jeho portrétom, je síce pekné, no najväčší pomník si tento charizmatický dlhovlasý gitarista s otlčeným Stratocastrom postavil sám. Svojou hudbou – koncertami a platňami. A to, že blues mal v krvi, dokazuje aj fakt, že 25 rokov po jeho smrti sa pred nedávnom v prvej desiatke aktuálneho rebríčka najpredávanejších bluesových albumov amerického časopisu Billboard objavili až dva „nové“ albumy Rory Gallaghera. Jeden výberový, s jednoduchým názvom Blues a ten druhý dvojalbum Check Shirt Wizard zasa so záznamom z koncertu z roku 1977.
Bonzo Radványi
27/06/2020
