V stredu 30. októbra 2019 ma do Trnavy zlákal jazz. Presnejšie povedané, nový americký dokumentárny hudobný film Miles Davis: Birth of the Cool. Po prvýkrát sa premietal na tohtoročnom festivale Sundance a jeho slovenská premiéra bola v stredu 11. septembra 2019 v kine Lumière v Bratislave. Režisérom tohto 115-minútového dokumentu je Stanley Nelson. Keďže som sa na internete dočítala, že film nebude v distribúcii, využila som príležitosť ísť si ho pozrieť do kina v istom trnavskom obchodnom centre, kde sa premietal len jediný raz v komornom priestore malej sály pre hŕstku fanúšikov.
Dokument podáva pestré svedectvo o živote trubkára, skladateľa a kapelníka Milesa Davisa prostredníctvom filmových záberov, fotografií a nahrávok, z ktorých mnohé boli dlhé roky v archívoch a až teraz sa dostali na verejnosť. Dopĺňajú ich nové rozhovory s hudobnými historikmi (ako Stanley Crouch, Ashley Kahn či Quincy Thomas Troupe) slávnymi hudobníkmi, priateľmi, bývalými láskami i deťmi Milesa Davisa. To všetko spája akoby rozprávanie samotného veľkého hudobníka o svojom živote. V skutočnosti, ako som sa dočítala, hlas patrí hercovi Carlovi Lumblymu, čítajúcemu z autobiografie Milesa Davisa a zo starších rozhovorov s ním. Herec dokázal napodobniť i chrapľavý hlas, ktorý Milesovi Davisovi ostal po operácii hrtana, ktorú podstúpil v roku 1955.
Na začiatku filmu zaznejú slová Milesa Davisa, že hudba je pre neho ako kliatba. Nemôže sa jej nevenovať, hudba má prednosť pred všetkým. Dozvedáme sa, že sa narodil v roku 1926 v bohatej rodine (jeho otec bol zubný lekár). To však jeho a jeho blízkych neochránilo pred rasizmom a pred segregáciou. Život rodiny nebol veľmi harmonický, rodičia sa často hádali, otec matku bil. To ovplyvnilo aj vzťah Milesa Davisa k ženám. Napriek všetkým ťažkostiam zastával názor, že život je dobrodružstvo a výzva.
Miles Davis istý čas študoval hudbu na umeleckej škole Juilliard School v New Yorku. Vo filme je spomenutá aj príhoda, keď učiteľka na vyučovaní rozprávala, že blues vyrástlo z utrpenia otrokov. Miles Davis ju nazval klamárkou a nešťastný a zlomený vybehol z triedy. Napokon školu nedoštudoval, a začal sa naplno venovať kariére hudobníka.
Mnohí ľudia, ktorí Milesa Davisa osobne poznali, ho označili za génia a zvláštneho človeka. Počas svojho života pôsobil v rozličných hudobných zoskupeniach, mnohé z nich viedol a venoval sa rôznym štýlom jazzu (napr. bebopu, modálnemu jazzu, hard bopu či jazz fusion). V hudbe zanechal nezmazateľnú pečať, ba dá sa povedať, že navždy zmenil jej tvár. Často spolupracoval s mladými, ešte neznámymi hudobníkmi. Ako tvrdil, genialita nevypovedá nič o veku. Žili a tvorili priamo pred poslucháčmi. Ron Carter k tomu povedal, že Miles Davis chcel, aby robili chyby priamo pred ľuďmi a aby ich tam aj opravovali.
No už kapela Miles Davis Nonet stála pri zrode nového štýlu jazzu. Na konci 40. rokov prišli s projektom Birth of the Cool. Snažili sa vytvoriť koncertnú hudbu, rozšíriť chuť jazzu a posunúť hudbu dopredu. Ovplyvnili štýl jazzu nazvaný cool jazz či west coast jazz. Dokument sa však nesústredí iba na túto jednu etapu života Milesa Davisa, ale na celú jeho hudobnú kariéru i na jeho súkromný život. Samotný hudobník je vo filme viackrát označený slovom „cool“ vo význame super, skvelý, štýlový.
Miloval Paríž, pretože sa tam stretol s rešpektom a nie s rasizmom ako v Amerike. Intelektuálne kruhy vo Francúzsku považovali jazz za vrchol umenia. Miles Davis mohol byť sám sebou, nič ho nebrzdilo. Jeho návraty do Ameriky bývali smutné.
Vo filme dostali slovo mnohí vynikajúci jazzoví hudobníci, ktorí s Milesom Davisom kedysi spolupracovali, ako Ron Carter, Herbie Hancock, Quincy Jones, Lee Konitz, Marcus Miller, Carlos Santana či Wayne Shorter. V dokumente sa objavuje i Archie Shepp, s ktorým si Miles Davis veľmi do nôty nepadol. Carlos Santana na adresu Milesa Davisa podotkol, že hrať balady je odvaha. Zazneli i názory, že Miles Davis z bebopu urobil hudbu, prihovárajúcu sa všetkým. Svojím hraním vedel odzbrojiť, hral od srdca, romanticky, ale nie sentimentálne. Marcus Miller označil zvuk jeho trúbky ako čistý a elegantný.
K temnej stránke života Milesa Davisa patrili drogy a alkohol. Nimi si „liečil“ svoje fyzické a psychické bolesti. Napokon to často vyústilo do žiarlivosti a do násilníckeho správania sa voči partnerkám, hoci boli zároveň pre neho múzami a inšpiráciou. Jeho život bol plný vzostupov a pádov.
Miles Davis nahral veľa albumov. V roku 1959 vyšiel album Kind of Blue, ktorý mnohí kritici považujú za jeho najlepší. Bol ukážkou iného prístupu k hudbe, iným spôsobom, ako možno hudbu vnímať a hrať. Stále je najpredávanejším jazzovým albumom všetkých čias. V tom istom roku Milesa Davisa na ulici v New Yorku zbil policajt, keď stál pred nočným klubom cez prestávku počas nahrávania. Hudobníka to navždy zmenilo, stal sa ešte cynickejším.
https://youtu.be/34r017yYNa0
- Ukážkou veľkej improvizácie a jazz fusion je dvojalbum Bitches Brew z roku 1970. Je to jeden z najdôležitejších albumov v histórii jazzu.
- Album On the Corner vyšiel v roku 1972. Miles Davis sa pri jeho tvorbe inšpiroval funkovou, indickou a experimentálnou hudbou. Carlos Santana k tomu poznamenal, že Miles Davis všetko obrátil naruby. Bolo to ako kozmická hudba z džungle.
- V neskorších rokoch svojho života sa Miles Davis venoval aj maľovaniu spolu s maliarkou Jo Gelbard. Jeho maľby sa objavili na obaloch niektorých jeho albumov.
- Na albume Tutu z roku 1986 spolupracoval s Marcusom Millerom. Silnou inšpiráciou pri tvorbe tohto diela boli R & B a funk, pri jeho nahrávaní sa hojne využívala elektronika.
- Miles Davis vraj raz vyhlásil, že keby sa vrátil k starému hudobnému materiálu, zabilo by ho to. Jeho život sa zavŕšil v roku 1991, keď zomrel v nemocnici na mŕtvicu a zápal pľúc.
Bol bezpochyby veľkou osobnosťou nielen jazzovej hudby. Díval sa na všetko inak, myslel inak. Podľa mňa je film Birth of the Cool veľmi pôsobivý práve vďaka slovám umelcových blízkych ľudí a odborníkov. Vďaka nim pred nami Miles Davis ožíva ako komplexná bytosť s mnohými kladmi i zápormi. Mne samej hudba Milesa Davisa prináša akýsi pokoj a rozlet zároveň. Reže do živého, ale nie nepríjemne, a to je pravdepodobne ten nesmrteľný život, ktorý je v nej ukrytý.
Ružena Šípková
08/11/2019
