V sobotu 19. augusta 2017 sa v Trnave v rámci projektu Leto na korze uskutočnilo vystúpenie gitaristu a speváka Jerguša Oravca. Ako sa poslucháčom priznal, bolo to jeho prvé hranie na ulici. Koncert trochu skomplikovalo neveľmi priaznivé, daždivé počasie a tiež bezpečnostné opatrenia v meste z dôvodu konania futbalového zápasu Spartak Trnava – Slovan Bratislava, pre ktoré bolo problematické pohybovať sa po Trnave autom. Napokon všetko dopadlo dobre, koncert sa začal o 18:30 hod. a takmer okamžite aj prestalo pršať, akoby sa nečas hudby zľakol. Pretože pódium bolo mokré, Jerguš Oravec hral vo vchode radnice. Vystačil si sám s akustickou gitarou, ústnom harmonikou a looperom.
Na harmoniku zahral, žiaľ, len v záverečnej pesničke, ale svoje umenie hrania na gitare predviedol naplno. Zvuk jeho gitary často nepripomínal žblnkanie potôčika, ale znel ako poriadne silná a divoká rieka. Rovnako oduševnený bol i jeho spev a poslucháči ho odmieňali obdivným potleskom. Vypočuli sme si hlavne skladby, ktoré sú dielom Jerguša Oravca, ako Cry, (You Won´t) Get Away, Povedz, Starena, Amadeus či Nechajme stromy rásť. Zaznela ale napríklad tiež That´s The Way od Led Zeppelin, Stop This Train od Johna Mayera a bluesové klasiky Before You Accuse Me a Hoochie Coochie Man. Po príjemnom hodinovom vystúpení vznikol tento rozhovor s Jergušom Oravcom:
Aké máte dojmy z vášho prvého hrania na ulici?
Dojmy mám zaujímavé. Pretože pršalo a na korze nebolo na začiatku veľa ľudí, bolo to vyslovene, ako keby som si sám doniesol aparát a gitaru a začal hrať hocikedy a hocikde inde na hocijakej inej ulici. Cítil som sa zvláštne. Nečakal som, že budem takto vystupovať. Keď ide človek hrať na takéto mestské akcie, vždy čaká, že je to nachystané, bude tam vystupovať na pódiu a tak ďalej, a toto bol zase iný zážitok, ktorému som musel hneď čeliť. Ale ja som si vystúpenie celkom užil. Lebo to bolo také organické. Ako som hral, ľudia prichádzali a odchádzali, niektorí zostávali, bol to fajn pocit. Hrali ste teda ako starý bluesman na ulici.
Čím je pre vás blues?
Blues je pre mňa absolútna studňa, plná inšpirácie a nápadov. Keď som sa začal zaoberať hudbou, mal som 15 alebo 16 rokov a začalo sa to vlastne bluesom. Blízky vzťah k hudbe som mal aj predtým, ale nebol taký naozajstný. Zlomilo sa to až pri prvom počúvaní bluesu a odvtedy to pokračuje ďalej, lebo všetky štýly hudby, ktoré som mal rád a ktoré mám rád, pramenia z bluesu. Môžete ísť cez blues a dostanete sa k rock´n´rollu, k jazzu, k funku či k hip-hopu, alebo k inému hudobnému štýlu. Podľa mňa je to nádhera a túto hudbu mám veľmi rád.
Zaujímate sa o rôzne hudobné štýly. Ktorý z nich je vám v súčasnosti najbližší?
To je dobrá otázka. Momentálne sa mi veľmi páči moderný hip-hop. Ale taký, kde sa používajú zaujímavé prvky. Niektorí hudobníci majú skladby naozaj aranžovo vynikajúco urobené, napríklad Anderson Paak, Frank Ocean alebo Childish Gambino. To sú veci, ktoré sú už, ako sa hovorí, posunuté trošku ďalej, je to veľmi hudobne bohaté a aranžmánovo zaujímavé. Už som mal pocit, že hip-hop sa nemôže nikam ďalej posunúť, a posunul sa, takže toto ma momentálne dosť fascinuje. A je to zase čierna hudba, ide to zase cez černochov (smiech).
Mohli by ste povedať niečo bližšie o vašom sólovom debutovom albume Na ramenách otcov, ktorý ste vydali koncom minulého roku?
Bližšie sa asi dá povedať len to, že je k dispozícii na internete, dokonca sa dá vypočuť aj zadarmo. Je síce i na platených službách, Spotify a tak ďalej, ale dal som ho aj na YouTube. Mám pocit, že už asi bolo k tomu povedané všetko. Ja by som možno dodal len, že je to zhrnutie posolstiev, ktoré som chcel povedať svetu už dlhú dobu. Chcel som vzdať hold svojim vzorom, ale zároveň vypovedať aj niečo o sebe a dať tomu koherentný tvar. Tie pesničky existovali už dlho predtým, ale chýbal im štúdiový charakter. Pri tvorbe albumu som sa rozhodol, že ich jednoducho raz a navždy spečatím takto. Takto budú znieť naveky, už sa k nim nebudem vracať a môžem sa konečne posunúť ďalej. Je to uzavretie dlhej kapitoly mojej tvorby, som rád, že som svoj odkaz mohol dostať v takomto formáte na svet.
Spievate radšej po slovensky či po anglicky?
Spievam určite radšej po slovensky, lebo vtedy viac funguje konektivita s poslucháčmi. Hneď cítim, že je medzi nami iné spojenie. Keď spievam song v angličtine, ľudia reagujú na hudbu, ale na text až tak nie, lebo mu buď nerozumejú, alebo si myslia, že tam nie je dôležitý, keď je po anglicky. Pravdaže, aj texty piesní v angličtine majú svoj význam a posolstvo. Všetci tí, ktorí píšu texty po anglicky, chcú nimi niečo povedať. Ale keď spievam po slovensky, cítim, že ľudia sa napoja. Akoby som im hovoril: „Áno, teraz spievam vám a keď moju pieseň počúvate, je to fajn.“ Na svete existuje oveľa viac hudby s anglickými než so slovenskými textami. Takže je oveľa väčší výber a človek sa ľahko môže nechať strhnúť a povedať si: „Teraz mám chuť zahrať túto pesničku, táto sa mi páči.“ Lenže, žiaľ, je tam tá jazyková bariéra. Preto sa snažím do setlistov zakomponovať i slovenské cover verzie. Napríklad som hrával Mám túžbu od Petra Lipu a teraz som hral Deža Ursinyho. Síce je to s anglickým textom, ale Dežo tvrdil, že angličtina je jazyk rock´n´rollu, čo si myslím aj ja, lebo slovenčina má úplne inú melodiku a aj hudobníka zvádza trošku inak pracovať s hudbou. Na jednej strane je to obmedzujúce, na druhej strane je to obmedzenie vlastne pekné.
Čo je pre vás inšpiráciou pri skladaní hudby a pri písaní textov piesní?
Inšpiráciu nachádzam všade. Spisovatelia vedia najlepšie, že každý človek, ktorý chce písať, musí jednoducho ísť niekam do sveta, musí niečo robiť, zažiť nejaké zážitky. Potom je už záležitosťou remesla, ktoré človek má, ako s tou inšpiráciou dokáže pracovať. Hocičo môže inšpirovať, čokoľvek. Človek sa môže napríklad zapozerať do diaľky a niečo mu pri tom napadne. Konkrétne mňa veľmi inšpiruje práca s gitarou. A niekedy idem v neveľmi peknom stave večer domov z mesta a (smiech) zapisujem si vetičky, ktoré mi napadajú v hlave, keď som trošku v nálade. Takže mám nápady a na druhý deň sa na to pozriem a je to také, že neviem, či sa to dá použiť… A potom mám druhý spôsob, ktorý spočíva v tom, že si hrám na gitare a napadne mi rovno celá veta aj s hudbou, aj s melódiou a to mám rád, to sa mi páči. Ale dá sa to hocijako kombinovať, niekedy mám v šuflíku celý text, ktorý nemá hudbu a niekedy mám zase celú pesničku, ktorá nemá vôbec text, a dokázal som už dotvoriť aj jedno, aj druhé. Nemôžem jednoznačne povedať, čo mi viacej vyhovuje. Proste tak, ako to príde, sa s tým snažím pracovať a nejakým spôsobom to urobiť a dokončiť. Vždy sa prispôsobujem konkrétnej situácii, snažím sa byť tvárny ako plastelína, „ohnem sa“ podľa potreby a skúsim to svojou šikovnosťou vyriešiť.
Čo nové pripravujete pre svojich poslucháčov?
Mám druhý projekt s priateľkou, volá sa to The Youniverse. Teraz dokončujeme plnohodnotný album, ktorý by sme chceli do konca roku dať von. Takže toto ma dosť zamestnáva. Robím však aj na svojich nových veciach, lebo album síce vyšiel nedávno, teraz v decembri, ale chcem v tom pokračovať. Keď som rozbehnutý a mám nápady, je dobré ich zaznamenávať. Takže vlastne pracujem aj na pokračovaní Na ramenách otcov a rozmýšľam, či to posuniem do triptychu, alebo spravím niečo úplne iné. Lebo sa tam otvárajú možnosti: keď sa tento album volá Na ramenách otcov, ďalší by sa mohol volať napríklad V náručí maminom, pekne by sa to uzavrelo a bolo by dobré dať tomu aj peknú grafickú podobu. Mám teda práce dosť. A ešte by som chcel spraviť nejaké videoklipy k pesničkám z tohto ostatného albumu, čiže možno budú na YouTube nejaké nové klipy k albumu Na ramenách otcov. Toto všetko chystám a stále koncertujeme. Keď si pozriete náš Facebook, stále máme nejaké hrania, poslucháči majú možnosť často vidieť naše vystúpenia.
Ružena Šípková
August 2017
