Na nedávnom festivale Living Blues v Bratislave-Petržalke som sa stretol s Ady Kelemenom, gitaristom a spevákom skupiny Kiero Grande, ktorá v minulom roku reprezentovala Slovensko na súťažnej prehliadke European Blues Challenge v Nórsku. Na bratislavskom festivale hral a spieval ale s J. J. Cale Tribute Bandom, novým projektom, ktorý ako jeho názov hovorí, je holdom známemu US skladateľovi a hudobníkovi J. J. Caleovi. Využil som príležitosť a položil som Adymu niekoľko otázok.
Počul som, že vraj s kapelou Kiero Grande pripravujete nové CD. Kde ste ho nahrávali a v akom obsadení?
Takmer na deň presne sme po troch rokoch zavítali opäť k majstrovi Milanovi Tökölymu do trnavského „Studio J“. Nahrávali sme u neho aj predchádzajúci album „Unorthodox“ a bol to vtedy taký zážitok, že nás ani nenapadlo hľadať niečo iné. Album sa volá „Heavy Hands“ Bude na ňom 14 skladieb. Na basu hral Robi Gajdošík a na bicie Vojtech Száraz.
Pozvali ste si do štúdia aj nejakých hostí?
Chceli sme pozvať aj hostí, no rozpočet, ani pridelený počet dní dovolenky z práce, to nedovolili. Už dlho túžime v kapele po skúsenom klávesákovi, ktorý by bol ochotný hrať podmaz bez virtuozít a mal by čas s nami skúšavať minimálne dvakrát do týždňa. Poznám pár skvelých chalanov, ale všetci sú tak vyťažení, že by sme im museli ponúknuť naozaj zaujímavú sumu, aby s nami pravidelne hrávali. Ja aj Robi vieme čo-to zahrať na organ, ale keďže ani jeden z nás nemá 4 ruky a v hlave dva mozgy, kým nenájdeme toho pravého, budeme hrať takto sparťansky v triu.
Ako a čím sa bude novinka líšiť od prvotiny?
Od posledného albumu sme sa posunuli aj hráčsky, aj zvukovo. Teda ja ani nie, ten istý biely strat a ten istý blonďatý lampový zosilňovač. Efektová slučka bola oproti môjmu „live rig-u“ oklieštená na minimum. Nejaký ten overdrive, občas fuzz. Robi však od posledného albumu vymenil celý aparát. Kúpil skvelý jazz bass vyrobený v USA, aj keď výzorovo totožný s predošlým mexikáncom. Basu nahral priamo cez linku a neskôr s ňou spravil zázrak menom „re-amping“. Záznam basy bol prehnaný cez Robiho lampovú Ampeg zostavičku v koncertnej hlasitosti. Bol to pre nás skutočný zážitok, ako zrazu basa ožila. Vojto si tentoraz požičal kvalitnejšie činely a taktiež si zadovážil kvalitnú sadu blán na všetky bubny.
Bola radosť spolu nahrávať. Znova sme nahrávali naraz všetko spolu, akoby na koncerte. V zopár skladbách, kde si to žiadalo, som si nahral druhú gitaru ako podklad, alebo ozdobu a v niektorých som nahrával zvlášť sóla. Ale to naozaj iba v pár skladbách. Vždy som túžil spraviť nahrávku takú, ako ju počujem v hlave, s klávesami, ženským vokálnym sprievodom, hrkálkami a druhou gitarou, ale to by stálo veľa peňazí a nakoniec by sme na koncertoch ľudí aj tak sklamali, lebo by nedostali to, čo počuli z albumu. Možno nie s Kiero Grande, ale niekedy sám pre seba isto nahrám pár svojich skladieb podomácky aj týmto štýlom.
Hovoríš 14 skladieb? Sú to všetko tvoje vlastné alebo aj covery?
Nahrali sme štrnásť vlastných, anglicky spievaných skladieb. Vybrali sme ich z asi 40 vecí, ktoré som mal v „šuflíku“. Do termínu nahrávania sme to zúžili na cca 18, no následne sme dokresali iba tých 14, čo je stále o dve viac ako na Unorthodox-e. Náš tvorivý proces vyzerá tak, že si počas rokov nahrávam svoje nápady do telefónu. Niektoré rozpracované viac, niektoré menej, potom si ich ukladám do PC a s odstupom času sa k nim vraciam a počúvam, čo by sa žánrovo hodilo do našej koncepcie. Z tých následne vyberiem tie najsúcejšie a predostriem ich na skúške. Tam to spolu preberieme, ako to na nás vplýva a či sa oplatí tým vôbec zaoberať.
Počkaj, počkaj. To vážne ste si vyberali zo skoro 50 skladieb?
Už mnoho skladieb upadlo do zabudnutia na mojom hard disku. Tých 40 som vyberal z asi 400 nahrávok z obdobia od cca 2010 do 2018. Na moje prekvapenie som ale nedávno objavil zložku, o ktorej som si myslel, že je navždy stratená. Obsahuje cez 300 nahrávok z môjho najproduktívnejšieho obdobia ešte z pred roku 2010. Keby som mal všetky súce skladby spracovať, predostrieť, s kapelou nacvičiť, vyhrať ich a následne nahrať, tak by sme mohli tvoriť celý rok bez prestávky a ešte by nám aj zvýšilo. Ale takto to nefunguje, žiaľ. Mohol by som sa teraz pustiť do filozofovania o tom, ako mi práca v jadrovej elektrárni ukradla kus duše, ktorú som vymenil za zárobok, ale potom si vždy spomeniem na jeden výrok, možno vlastný: „You have to live the blues, before you play it“.
Bluesová hudba ako žáner má veľa podskupín. Ako by si charakterizoval vašu hudbu?
Slovo „blues“ sa už stáva akýmsi klišé. No v uplynulom roku sme mali mnoho príležitostí presvedčiť sa o tom, že to nie je celkom pravda. Dnes je to presne rok ako sme sa vracali z European Blues Challenge v Nórsku, ktorý vyhrali Ragtime Rumours z Holandska. Hrali zmes kabaretného swingu, bluesu a rockovej hudby. Mali sme famózne zážitky z poľského Krosna, či Chorzówa, kde sme videli ako texaský, tak aj manhattanský štýl bluesu. Na festivale Blues Alive sa predstavili chlapi oblečení ako beduíni, hrajúci dlhočizné monotónne mantrické presahy. Videli sme aj hyperaktívneho chlapíka so zebrovaným „čírom“ v červenom obleku ovešaného cenami Grammy.
Preto sme aj my sebavedomejší a nebudeme si klamať kam až siahajú naše muzikantské korene. Bluesovú cestu sme si zvolili dobrovoľne, vpíja sa nám do pórov, no nie sme dosť sofistikovaní hráči, aby sme v triu hrali jeho čistú formu. Krivíme si ho na vlastný obraz, niekedy na nepoznanie. Keď sa Milan Tököly pýtal, aký žáner má zapísať do zdrojových súborov skladieb, napadlo nás hneď „punk ´n´ blues“. Tak, ako existuje rythm ´n´ blues, tak sme si my zvolili opačné spektrum. Punk ani nie tak surovosťou (aj keď na albume je pár drsnejších skladieb), ale skôr postojom. Pri Unorthodoxe sme ešte ťahali kotvu bezpečne po dne modrého oceánu, no na Heavy Hands sme sa dali napospas rozbúrenej hladine.
Viem, že pekne kreslíš a maľuješ, pripravuješ aj grafický návrh bookletu nového CD?
Novinku, ktorú si vydávame vlastným nákladom, zdobí krásna kresba mojej veľmi dobrej kamarátky, skvelej umelkyne Rity Földessyovej, používajúcej umelecký pseudonym Reetha. Poslal som jej pár nákresov, čo by som si predstavoval. Tiež sa venujem kresbe a maľbe, ale kvôli práci a kapele na to už nemám čas a ona to s ceruzkou naozaj vie. Ja som jej kresbu upravil už len dodatočne, aby sa vošla do formátu digipacku CD.
Kedy a kde budete nové CD krstiť? Čo plánujete v najbližšej budúcnosti?
O krste sme zatiaľ nerozmýšľali, i keď nové cédečká by mali doraziť už v najbližších dňoch. Možno sa to udeje na niektorom z našich koncertov počas jarného turné, ktoré som naplánoval s kapelou Her Memories. Tú kapelu som si vybral preto, lebo sú jedni z mála, ktorí hrajú nám podobný blues. Chalani sú super a niekedy nás napadá, že by sme im mohli predkapelu robiť my. Takže ich ani neberieme ako predkapelu, ale ako bratov v zbroji. Turné začína 29. marca v Jazz Clube u Francúza v Banskej Bystrici. Je to síce menší klub, ale aspoň otestujeme punk ´n´ blues v komornejšej atmosfére. Po Bystrici nasleduje vyše mesačná pauza, lebo v apríli je na reaktore odstávka a tiež sa budem pripravovať na periodické štátne skúšky, ktoré v práci mávame. Turné bude pokračovať 18. mája v trnavskom Rádiu Bunker, následne 24. 5. v bratislavskom Scherzi, 25. 5. v brnenskej Starej Pekárni, 31. 5. v nitrianskom Music a Café a ukončíme ho v šamorínskom Šup Šup Presso. Okrem jarného turné máme ešte ďalšie vystúpenia, napr. v lete na festivale Sitno Blues. Veľmi sa tešíme, že si tento rok zahráme 14. 11. na hlavnom pódiu Blues Alive v Šumperku po boku svetových velikánov.
Ako sa Ti darí spájať súkromný život s účinkovaním v troch kapelách?
Mám veru nabitý program. Okrem Kiero Grande hrám aj s The Joint Venture, s ktorými pracujeme nielen na J. J. Cale Tribute Bande ale aj na programe pre maďarský festival Gastroblues v Paksi, kde budeme ako súčasť programu s tematikou Woodstocku vzdávať hold kapele Canned Heat. Medzitým chcem makať aj na svojich nezávislých skladbách, aj na nových skladbách pre Kiero Grande. Ako to skĺbiť s prácou a súkromným životom? Je to trocha na úkor rodiny, ale čas je neúprosný a nechcem aby mi momenty unikli pomedzi prsty. Čas, alebo skôr jeho nedostatok, považujem aj za ústrednú tematiku „Heavy Hands“. Ak má človek cieľ a pozná jeho cenu, je len na ňom, či je ochotný ju zaplatiť.
S Ady Kelemenom, spevákom a gitaristom kapely Kiero Grande
sa rozprával a zvedavé otázky kládol Bonzo Radványi.
Foto: Christophe Losberger
03/2019
