V dnešných časoch, keď celá kultúra dostala stopku, plagáty hudobných festivalov sú prelepené nálepkou „Zrušené / Cancelled“ a kluby nútene zívajú prázdnotou, hudobným fanúšikom neostáva nič iné, len oprašovať staré platne a cédečká. K nim patria samozrejme aj spomienky. Dnes som si vybral slávneho britského bluesmana Johna Mayalla a jednu z jeho troch koncertných návštev Slovenska. Všetky tri sa uskutočnili v Bratislave. Tá prvá v júni pred 35 rokmi, teda ešte v dobách hlbokého socializmu, keď John Mayall spolu so svojou znovaobnovenou kapelou The Bluesbreakers, v ktorej hrali dvaja fantastickí gitaristi – Walter Trout a Coco Montoya, vystúpil pred nadšeným publikom v dnes už nejestvujúcom amfiteátri na Búdkovej ceste. Druhýkrát sme mali možnosť vidieť ho o 12 rokov neskôr, v novembri 1997 v Športovej hale na Pasienkoch a pri svojej tretej návšteve v júni 2010 bluesnil v sále „nebohého“ PKO. Tri koncerty, každý v inej zostave, tri večery plné nádhernej muziky, tri nezabudnuteľné zážitky.
John Mayall bude mať koncom tohto mesiaca už 87. narodeniny (29. 11.) a nebyť covidu, určite by ich slávil spolu s fanúšikmi niekde na koncertnom pódiu počas svojho nikdy sa nekončiaceho turné. No môžeme sa s ním stretnúť aspoň symbolicky pri počúvaní niektorého z množstva jeho albumov a prípadne si môžeme aj zalistovať v jeho novej knižnej autobiografii s názvom Blues From Laurel Canyon: My Life As A Bluesman, ktorú napísal spoločne s Joel McIverom. A keďže práve 7. novembra uplýva 23 rokov od pamätného druhého koncertu Johna Mayalla v Bratislave, z obrovského množstva jeho albumov vyberám Blues For The Lost Days z roku 1997 a k tomu vám ponúknem aj krátku ukážku z pripravovanej knihy o stretnutiach s bluesovými a rockovými velikánmi.
Spomienka na 7. november: Časy, keď 7. november bol možno väčším sviatkom ako Vianoce, sú už chvalabohu za nami. No napriek tomu rád by som vám dnes pripomenul jeden skutočne sviatočný 7. november. Nebol to síce sviatok krvavej revolúcie, ale bol to sviatok spojený s oslavou dobrej hudby. Siedmeho novembra pred 23 rokmi zavítal znova na Slovensko legendárny „otec britského bluesu“ John Mayall. Podobne ako pri svojej prvej návšteve v roku 1985, doslova a do písmena splnil starý známy Cézarov výrok „veni, vidi, vici“.
Spevák, virtuózny hráč na harmonike, klavirista, gitarista a skladateľ John Mayall sa v Bratislave objavil tri týždne pred svojimi 64. narodeninami, no vysoký vek prezrádzali iba šedivé vlasy. Mladícka sviežosť, energia a radosť z hry z neho len tak sršala. Napriek svojmu veku a až neuveriteľnému množstvu slávnych hudobníkov, s ktorými hral, John Mayall nežije z minulosti a z nostalgických spomienok. Aj na tlačovke pred koncertom, keď mal už dosť neustále sa opakujúcich otázok typu: Prečo ste nazvali svoju kapelu The Bluesbreakers? Čo robí Eric Clapton? Ste prvý raz na Slovensku?, ktoré mu dávali “informovaní” novinári, rezolútne sa ohradil: „Žijeme už skoro v treťom tisícročí a vy sa ma tu stále pýtate len na stredovek. Prišiel som s mojím aktuálnym albumom a súčasnosť je to, čo ma dnes najviac zaujíma!“
Potvrdil to aj na koncerte. Po krátkom inštrumentálnom úvode súčasných Bluesbreakers (Buddy Whittington – gitara, John Paulus – basa a Joe Yuele – bicie), prišiel na pódium bratislavskej Športovej haly na Pasienkoch, postavil sa za elektrické piano Kurzweil a vzápätí, akoby pomocou čarovnej paličky, zhmotnil svoju hudbu do hmatateľne pozitívneho pocitu, z ktorého si mohol každý návštevník nabrať svoju porciu. Čas zrazu prestal pre nás existovať. Počas skoro dvojhodinového vystúpenia ponúkal zväčša skladby zo svojho najnovšieho albumu Blues For The Lost Days. Vyvrcholením bola titulná pieseň z nového albumu a záverečná Room To Move, jediná stará skladba z celého koncertu. To, že si nadšené obecenstvo vytlieskalo a vydupalo prídavok, bolo len samozrejmé a John Mayall sa tomu ani nebránil. Pri rozlúčke spravil celkom pekné gesto, keď poprosil návštevníkov o potlesk aj pre predkapelu, pre známy Electric Blues Band z Bratislavy, ktorý hral v rozšírenom 6-člennom zložení s hosťujúcim steel gitaristom a saxofónistom.
Ja k tomu pridám ešte jeden postreh. Po skončení koncertu si všetci muzikanti vrátane Johna Mayalla balili svoje nástroje sami. Legendárny bluesman skutočne netrpel žiadnymi hviezdnymi manierami. Potom, ako si poskladal harmoniky a ostatné svoje veci, podišiel k bubeníkovi a pomáhal mu baliť veľký bubon. Škoda, že málokto z odchádzajúcich návštevníkov, medzi ktorými bola aj celá kopa hudobníkov, si všimol toto prirodzené ľudské i muzikantské gesto. Na 7. november mi zostala veľmi príjemná spomienka nielen kvôli výbornému koncertu, ale aj kvôli tomu, že som sa stretol s Johnom Mayallom aj osobne a na tlačovke som mal tú česť odovzdať mu v mene Slovenskej bluesovej spoločnosti jej čestné členstvo. V spomienkovej eufórii budem dokonca až tak neskromný, že sa vám pochválim aj fotografiou, ktorou tento historický okamih zachytil Peter Haruštiak.
John Mayall sa vrátil na Slovensko o 13 rokov neskôr, v júni roku 2010, keď vystúpil so svojou vtedy novou americkou kapelou v sále bratislavského PKO. Podarilo sa mi s ním aj stretnúť v zákulisí, ba dokonca som mu dal nahrávku mojej skladby The King of the Blues, v ktorej spomínam jeho predchádzajúci koncert. Ale to je už úplne iná story.
Bonzo Radványi
09/11/2020
