Dávno som sa zmieril s tým, že skupinu The Rolling Stones na Slovensku neuvidím, preto som privítal možnosť ísť na jej koncert do neďalekej Viedne. Aj keď ma viacerí priatelia odrádzali, nezaváhal som a dobre som urobil. Vidieť The Rolling Stones na pódiu bolo vždy veľkým zážitkom a ani v tomto prípade to nebolo inak. Nebol to žiadny koncert starých dôchodcov. Čas sa síce podpísal na výzore zostávajúcich pôvodných členov, no ich muzika znela čerstvo – žiadne známky únavy, žiadna rutinná nuda, obrovská energia, dokonalá zohranosť umožňujúca poriadnu dávku improvizácie a obdivuhodná schopnosť nadchnúť poslucháčov. Vynikajúci koncert bol dôkazom, že aj 60 rokov po založení kapely a po minuloročnej smrti ich bubeníka Charlieho Wattsa, ktorého pamiatke bol koncert venovaný, majú ešte stále čo ponúknuť. Stones sú jednoducho výnimočný fenomén v celej histórii rockovej hudby.
Mick Jagger, Keith Richards and company 15. júla vo Viedni potvrdili svoj status rockovej legendy a pritiahli na štadión Ernsta Happela viac ako 50 tisíc nadšených fanúšikov. Ešte predtým som si na internete zvedavo pozrel aké skladby The Rolling Stones hrajú na aktuálnom turné. S potešením som zistil, že na predchádzajúcich koncertoch sa v ponuke objavil celý rad starých hitov zo 60. rokov, ktoré sa už roky rokúce nedostali do ich koncertného setlistu – 19th Nervous Breakdown, Get Off of My Cloud, She´s a Rainbow, Ruby Tuesday, dokonca na koncerte v Liverpoole zahrali skladbu I Wanna Be Your Man, ktorú kedysi v roku 1963 pre The Rolling Stones zložili Paul McCartney s Johnom Lennonom. Tá síce vo Viedni nezaznela, ale na koncerte ponúkli 19 iných, vrátane dvoch prídavkov. Prcvažná väčšina z nich pochádzala zo 60. a 70. rokov. Výnimkou bola len ich posledná novinka, dlhá verzia skladby Living In A Ghost Town z pred 2 rokov. Tá bola pre mňa spolu so starou skladbou Out Of Time (LP Aftermath, 1966) najväčším prekvapením. „Stounsi“ dokázali s nimi doslova očarovať fanúšikov, ktorí spolu s kapelou spievali štadiónové chorály.
Koncert, ktorý bol súčasťou aktuálneho turné Sixty Stones Europe 2022, sa začal spomienkou na zosnulého bubeníka Charlie Wattsa s jeho fotografiami na video obrazovkách a skladbou Street Fighting Man z roku 1968, po ktorej nasledoval ešte o rok starší hit Let’s Spend The Night Together. The Rolling Stones, ktorí si mali ozaj z čoho vyberať, pokračovali skladbou Tumbling Dice z albumu Exile On Main Street a ďalším príjemným prekvapením bolo zaradenie jedinej skladby, ktorá nebola z dielne pánov Jaggera a Richardsa, verzie Dylanovej piesne Like A Rolling Stone.
Publikum sa už od druhej skladby postavilo aj v priestoroch na sedenie a tieto standing ovation trvali v podstate až do konca koncertu. Pri balade Wild Horses sa k slovu dostali aj mobilné telefóny, ktoré už vo večernej tme svietili na celom štadióne.
Mick Jagger v niektorých chvíľach komunikoval s divákmi celkom slušnou nemčinou a žartoval, že „vo Viedni som si pokazil naordinovanú dietu, keďže včera som bol pri stánku s klobásami“. Napriek tomu v obdivuhodnej fyzickej a speváckej kondícii odspieval, odmoderoval, odtancoval a odbehal celý koncert. Občas zahral aj na gitare a v troch skladbách dokázal, že ešte nič nezabudol z umenia hry na bluesovú harmoniku, ktorá bola ako vždy vynikajúca. Jedinú prestávku na odpočinok mal v polovici koncertu, vo chvíli, keď sa gitarista Keith Richards už tradične postavil k mikrofónu a svojim chripľavým hlasom odspieval Happy a Slippin´ Away.
Keď už spomínam Richardsa, ten bol prekvapujúco dosť pokojný a so svojim nízko zaveseným Telecastrom spolu s Ronnie Woodom v skladbách ako Sympathy For The Devil či Midnight Rambler rozpútal doslova gitarovú búrku. Ronnie Wood nielenže doplňal Richardsa, ktorého ležérne gitarové riffy dominovali, ale zahral aj niekoľko vynikajúcich sól a v skladbe Honky Tonk Women dotváral zvukom steel gitary nádhernú country náladu.
Celá kapela znela perfektne. Chémia fungovala najmä v asi 15 minútovej verzii skladby Midnight Rambler, na ktorej improvizovanom začiatku Jagger potešil ortodoxných bluesmenov kúskom známej skladby Roberta Johnsona Come On In my Kitchen.
Steve Jordan, nový bubeník, ktorý zaujal Wattsovo miesto, vytvoril spolu s basgitaristom Darrylom Jonesom spoľahlivú rytmiku, čo sa ukázalo najmä v skladbe Paint It Black – lepšie to už ani nemohlo byť. Darryl Jones si v Miss You strúhol parádne sólo a Jagger v priebehu koncertu predstavil aj všetkých ostatných muzikantov – klávesáka Chuck Leavella, dychárov a sprievodných vokalistov, vrátane speváčky Sasha Allen a dal im možnosť prezentovať sa aj sólove.
Koncert ukončili skladbou Jumping Jack Flash, aby sa po krákej prestávke vrátili znovu na pódium a s nadšeným publikom sa rozlúčili dvomi prídavkami You Can’t Always Get What Want a neodmysliteľnou (I Can´t Get No) Satisfaction. Napriek názvu slávneho hitu, na pódiu, pred ním i na celom štadióne panovala spokojnosť a bolo vidieť usmievavé tváre. Bola to neobyčajne pôsobivá hudobná show, ktorá nepotrebovala žiadne pyro, ani iné efekty a žila len z rock and rollu vo všetkých jeho podobách. Darmo, The Rolling Stones sú majstrami svojej profesie a napriek vysokému veku a 6 dekádam na pódiu zostávajú forever young.
Bonzo Radványi
29/07/2022
