Mnohí speváci a inštrumentalisti, ktorí vynikli v 60. a 70. rokoch a vytvárali novú modernú hudbu, nielenže sa vytratili zo scény ale postupne odchádzajú na onen svet. Ostávajú po nich len spomienky v podobe starých platní a fotografií, prípadne nezabudnuteľných zážitkov z koncertov. Jednou z takýchto výrazných priekopníckych osobností bol aj americký basgitarista a vokalista Tim Bogert (1944 – 2021), ktorý umrel 13. januára vo veku 76 rokov po dlhom a márnom boji s rakovinou.
Rodák z New Yorku s neodmysliteľnými okuliarmi a výzorom profesora sa stal známym v druhej polovici šesťdesiatych rokov ako člen psychedelickej skupiny Vanilla Fudge, ktorú dnešné hudobné encyklopédie radia medzi predchodcov art rocku, protometalu a pomp rocku. Skupina získala celosvetový úspech svojimi spomalenými verziami známych skladieb ako You Keep Me Hangin´ On, Ticket To Ride či People Get Ready. Bogert bol nielen dobrým vokalistom ale najmä inovatívnym hráčom na basovej gitare s výbornou technikou a svojským zvukom. Pri hre využíval skreslenie zvuku a nabústrovaný ostrý tón jeho Fender Precision sa stal vlastne jeho poznávacou značkou a ovplyvnil mnohých basgitaristov na celom svete.
Priznám sa, že mňa táto hudba, aj keď pôsobivá, až tak veľmi neoslovila. No keď som potom počul prvý album kapely Cactus (1970), v ktorej Tim Bogert hral znova zo svojim „rytmickým dvojčaťom“ zo skupiny Vanilla Fudge, s bubeníkom Carmine Appiceom, išiel som do kolien. Spolu s bluesovým gitaristom Jim McCartym a spevákom a harmonikárom Rusty Dayom vytvorili neobyčajne údernú hudbu onálepkovanú ako blues rock, ale bolo to niečo viac. Ešte aj dnes, keď si vypočujem z ich prvej platne úvodnú verziu Parchman Farm, nádherný pomalý blues No Need To Worry alebo skladbu You Can´t Judge A Book By The Cover, zježia sa mi chlpy.
Trvalo vyše 40 rokov, kým som konečne mal to šťastie a počul som Cactus naživo v Bratislave. Hoci z pôvodnej zostavy tam hral už len bubeník a gitarista, aj napriek prvotnej nedôvere, ktorú mám voči „spomienkovým“ koncertom, bol som nadšený. Hudba bola perfektná a zo starých pánov sálala taká neuveriteľná energia, že na chvíľu omladli aj ich poslucháči.
Ale vráťme sa do histórie. Tim Bogert a Carmine Appice, považovaní za jednu z najlepších rockových rytmík sveta, po nahraní štvrtého albumu skupinu Cactus opustili a roku 1972 vytvorili s anglickým gitaristom Jeff Beckom medzinárodnú superskupinu – power trio Beck, Bogart & Appice. Obaja boli výbornými spevákmi, a tak sa pri mikrofóne striedali. Ich spoločné hranie s Beckom trvalo relatívne krátko, iba dva roky. Boli na koncertnom turné v Európe, Japonsku a v USA a zanechali po sebe jeden štúdiový eponymný album a jeden živák Live in Japan. Oba vyšli v roku 1973.
Potom sa dvojica Bogert a Appice rozišla, aby sa neskôr stretala pri ďalších reunionoch v rozlične sa meniacich obsadeniach skupín Vanilla Fudge či Cactus. Tim Bogert v ďalších rokoch ako žiadaný štúdiový i koncertný sideman hral aj s mnohými bluesmenmi. Napríklad s legendárnym Bo Diddleym, s gitaristom Rickom Derringerom a čo sa málo vie, aj s bluesovým gitaristom a spevákom Walterom Troutom v triu Blue Thunder. A viete, kto bol tretím do partie? Bill Ward, bývalý bubeník Black Sabbath. Len škoda, že sa nezachovali žiadne nahrávky.
Virtózny basgitarista hral aj s Bob Weirom zo skupiny Grateful Dead v jeho bočnom projekte Bobby and the Midnites. Roku 1977 sa stal členom britskej skupiny Boxer, bol s ňou na turné a nahral album Absolutely, na ktorý prispel tromi skladbami. Roku 1981 uzrel svetlo sveta jeho prvý sólový album Progressions, na ktorom predstavil svoju novú 8-strunovú basu. O dva roky neskôr nahral aj ďalší neveľmi úspešný sólový album Master´s Brew a potom sa na chvíľu pripojil znova k Vanilla Fudge. V nasledujúcich rokoch sa zúčastnil ďalších spoločných projektov s Carmine Appiceom, v ktorých sa na mieste frontmana postupne vystriedali japonský gitarista Char, bývalý spoluhráč Johnny Wintera Američan Rick Derringer či španielsky bluesový gitarista Javier Vargas.
Tim Bogert hral istý čas aj s bluesrockovým triom Blues Mobile Band z Los Angeles a roku 2010 nahral s nimi album Blues Without Borders. O rok neskôr zasa nahral spolu gitaristom a spevákom Mike Oneskom a bubeníkom Emery Ceom z Blindside Blues Bandu tribute album s názvom Big Electric Cream Jam, na ktorom bol koncertný záznam s 10 skladbami od skupiny Cream.
V tom istom roku kvôli zraneniam, ktoré utrpel pri motocyklovej havárii, prestal koncertovať ale občas sa ešte objavil v štúdiu. Napríklad začiatkom roka 2014 hosťoval na albume Big Trouble Hard rockovej kapely Hollywood Monsters, v ktorej hral aj klávesák Don Airey z Deep Purple, za bicími sedel Carmineov mladší brat Vinny Appice a v jednej skladbe spieval bývalý spevák Iron Maiden Paul Di´Anno.
Legendárny basgitarista bojoval v posledných rokoch s rakovinou, ktorá nemilosrdne dala 13. januára konečnú bodku za jeho životom. Jeho bývalý spoluhráč Jeff Beck napísal na svojej internetovej stránke: „Smutná správa o Timovej smrti. Spoločne sme sa delili o dobré chvíle na pódiu a naša spoločná práca obstála aj v skúške času. Jeho štýl bol úplne jedinečný, no nikdy nebol dostatočne ocenený. Miss you man.“ A chýbať bude aj nám všetkým.
Bonzo Radványi
17/01/2021
