Známy český hudobný festival Valašský špalíček je jedným z najstarších festivalov nielen v Čechách ale aj v celej Európe. Svojim 41. ročníkom v dňoch 21. – 24. júna vkročil do ďalšej, už piatej dekády svojej existencie. Medzinárodný, multižánrový, letný a kvalitný, to sú jeho štyri základné prívlastky, ku ktorým môžeme priradiť ešte aj nádherné prostredie zámku Žerotínů, tohtoročnú priazeň sv. Petra a s ňou samozrejme spojenú aj veľkú návštevnosť. O perfektnej organizácii, možnosti zakúpenia si platní a cédečiek, ktoré inak zoženiete len zriedka, výbornom zvuku, svetlách a ponuke občerstvenia ani nehovorím.
Z pôvodnej jednodňovej folkovej prehliadky, ktorá sa uskutočnila v júli roku 1983, teda ešte v minulom storočí, podujatie sa postupne rozrástlo na dnešný štvordňový festival. Zaujímavé, že festival od jeho začiatkov až dodnes pripravuje jeho zakladateľ Karel Prokeš. Samozrejme nie je to projekt jedného človeka, ale to obrovské súkolie celého festivalu organizačne i dramaturgicky už od začiatku patrí pod jeho velenie.
Valašský špalíček uvádza síce vo svojom podnázve tri hudobné štýly – folk, blues a beat, no jeho program je oveľa bohatší a pestrejší a návštevníkov poteší aj celým radom rockových a jazzových podžánrov. Mňa prirodzene najviac zaujímali vystúpenia bluesových interpretov, ktorých bolo na Špalíčku aj v tomto roku neúrekom. Na rozdiel od niektorých predchádzajúcich ročníkov, keď bluesová scéna bola viacmenej sústredená do pivničného M-klubu, teraz návštevníci festivalu mohli počuť blues na všetkých troch pódiách. Tak napríklad vo štvrtok (22. 6.) program odštartoval výborným koncertom anglického bluesového a boogie woogie pianistu a speváka Steve „Big Man“ Claytona vo veľkej sále na poschodí. So sprievodom medzinárodnej kapely zloženej z hudobníkov z Moravy a Slovenska ponúkol veľmi príjemný zážitok. Potom stačilo len zísť dolu schodmi na I. nádvorie a už ste mohli sledovať vystúpenie amerického gitaristu a speváka Daryla Strodesa z Los Angeles. Jeho elektrický bluesrock okorenený občasným funky a jazzovými prvkami a pestrý repertoár od Hoochie Coochie Man cez Superstitions od Stevie Wondera až po vlastné skladby nútil poslucháčov k podupkávaniu do taktu. Vzápätí po Američanovi, ktorého sprevádzalo poľské trio na čele so známym basistom Lukaszom Gorczycom, sa bluesuchtivé obecenstvo presunulo znova do sály na poschodí, kde už čakal ďalší bluesový zážitok a pre mňa aj jeden z vrcholov festivalu.
Britský gitarista a spevák Dave Kelly, ktorý sa považuje za žiaka Fred McDowella a môže sa pochváliť aj tým, že hral spolu s Howlin´ Wolfom a John Lee Hookerom, predviedol priam učebnicový príklad akustického bluesu. Našťastie jeho neobyčajne živé vystúpenie malo ďaleko od akademičnosti. Z nahrávok britského Blues Bandu s Paul Jonesom, ktorého je členom, som ho poznal najmä ako elektrického slide gitaristu, no na Špalíčku sa predstavil ako čisto akustický hráč. Na svojich dvoch akustických gitarách predviedol nielen fingerpickin´ ale aj majstrovskú hru s bottleneckom (na 4. prste) v otvorenom ladení. Sympatický 76-ročný bluesman so zmesou niekoľkých vlastných skladieb a verzií štandardov od Fred McDowella, Skip Jamesa, Muddy Watersa, Elmore Jamesa a ďalších bluesových velikánov, ale i známych piesní ako Sittin´on the Dock of the Bay a Loving Arms udržal pozornosť publika počas celého svojho skoro poldruhahodinového sólového vystúpenia a vďaka nadšenej odozve musel na záver aj pridávať.
Pokiaľ vo štvrtok v bluesovom programe dominoval klavír a samozrejme gitary, či už elektrické alebo akustické, v piatok sa k nim pridala aj ústna harmonika. Bolo to až neuveriteľné, čo sa na tomto „vreckovom organe“ dá zahrať. Najprv svoju virtuozitu predstavil najznámejší slovenský hráč na „fúkačku“ Boboš Prochádzka, ktorý prišiel do Valmezu vo dvojici s vynikajúcim elektrickým gitaristom Marekom Wolfom. Potom sa predviedlo české duo Ptaszek a Bužma a do tretice to bol výborný poľský harmonikár Jacek Szula, ktorý s päťčlennou bluesrockovou kapelou Onus Blues krátko po polnoci uzatváral piatkový program festivalu. Toto všetko sa udialo na I. nádvorí, no blues zaznel v priebehu večera aj v sále na poschodí, kde sa uskutočnil rozlúčkový koncert českej skupiny The Bluesmen s viacerými hosťami pod názvom Good Bye.
V sobotu znela na festivale bluesová hudba zasa v podaní poľských skupín Blues Fighters s americkým frontmanom Chuc Frazierom pri mikrofóne a gitare, Blues Time, GED, Grzegorz Kapolka Trio a českého Band of Heysek, ale tie som už nepočul, lebo svätojánsky večer som strávil niekde inde. Z toho, čo som tu spomínal, by ste mohli získať nesprávny dojem, že Valašský špalíček bol bluesovým festivalom. No jeho ponuka bola oveľa širšia. Veď v priebehu 4 dní tešili návštevníkov svojimi vystúpeniami aj nebluesoví interpreti ako Čechomor, Jaroslav Hutka, Synkopy 61, Petr Váša, Luboš Pospíšil a Trio Poesie, ďalej bývalý bubeník slávnej britskej skupiny Jethro Tull Clive Bunker s jeho talianskou kapelou, Hana a Petr Ulrychovi & Javory Beat, Folk Team, a festivalový program uzavrel známy pesničkár Vlasta Redl, ktorý vo Valmeze oslávil 50 rokov na javisku. A aby som nezabudol, hosťami tohtoročného Špalíčka zo Slovenska boli aj Janko Lehotský a Pavol Hammel. Posledne menovaný spolu s klavíristom Petrom Preložníkom nielenže odohral s veľkým ohlasom koncert ale aj originálnou moravskou slivovicou pokrstil svoje nové CD „Čo ma potom, čo bude potom“. Je to živák s nahrávkami z jeho minuloročného sólo vystúpenia práve na Valašskom špalíčku a v Hammelovej diskografii figuruje ako jeho úplne prvý album bez spoluhráčov.
O tohtoročnom Valašskom špalíčku by sa dalo toho hovoriť ešte dlho. Súčasťou programu bolo aj predstavenie dokumentárneho filmu „Tenkrát v Praze“, spomienka na gitaristu Luboša Andršta či veľmi zaujímavá výstava s názvom „Gramofon! Hudba obrazem, obraz hudbou,“ atď. Ale s festivalom je to podobne ako s hudbou. Čítanie o ňom nedokáže sprostredkovať tú jedinečnú atmosféru, ktorú jeho účastník zažíva. Preto neváhajte a už teraz si poznačte do kalendára termín budúcoročného festivalu.
Bonzo Radványi
Foto: Jindřich Oplt
19/07/2023
