Pri počutí mena Van Morrison sa mi ako pamätníkovi úplne automaticky vynorí spomienka na írsku skupinu Them, ktorej bol frontmanom a ktorá v polovici 60-tych rokov patrila spolu s The Rolling Stones, Animals, Yardbirds Manfred Mann a Pretty Things k vtedajšej špičke britského R&B. A k tomu také skvosty ako dodnes neprekonaná verzia Baby, Please Don´t Go, nádherná verzia Dylanovej piesne It´s All Over Now, Baby Blue, ktorú svojho času „opajcli“ aj pražskí The Matadors, ale i vlastné skladby Mystic Eyes, Here Comes The Night či svetoznáma klasika Gloria. Na tej som sa učil spellovať. Následne mi prídu na myseľ skladby z Morrisonovho sólového obdobia Brown Eyed Girl, Into The Mystic, Jackie Wilson Said, Have I Told You Lately, ďalej môj obľúbený koncertný dvojalbum z roku 1994 A Night In San Francisco s hosťujúcimi bluesovými velikánmi John Lee Hookerom, Junior Wellsom a Jimmy Witherspoonom i jeho nedávna spolupráca s Ericom Claptonom na antilockdown piesni Stand and Deliver.
Dalo by sa toho pospomínať oveľa viac, veď Van Morrison je na scéne už neuveriteľných 6 dekád a za ten čas nahral viac ako pol stovky štúdiových i koncertných platní. No na totálne vypredanom koncerte vo Wiener Konzerthause v utorok 18. apríla nič z toho nezaznelo. „Van the Man“ ešte stále vie svojich fanúšikov prekvapiť. Aktuálne koncertné turné Moving On Skiffle Tour 2023 nesie názov podľa jeho najnovšieho štúdiového dvojalbumu a práve tejto novinke, ktorá je holdom dosť zabudnutým hudobným idolom jeho mladosti, bol venovaný celý koncert.
Ten sa začal bez obligátnej akademickej štvrť či polhodinky. Dokonca kapela začala hrať už niekoľko minút pred ohlásenou 20. hodinou, keď sa ľudia ešte len usádzali. To bolo prvé veľké prekvapenie. Priznám sa, že niečo podobné som ešte nezažil na vystúpení umelca takéhoto formátu, a to mám za sebou poriadny počet koncertov. Kapela odštartovala rezkou skladbou Streamline Train a po krátkom úvode v zápätí nakráčal do stredu nasvieteného pódia postavou síce malý ale veľkým a nezameniteľným hlasom obdarený legendárny spevák, multiinštrumentalista a skladateľ Van Morrison v klobúku a s čiernymi okuliarmi. Počas celého poldruha hodinového koncertu nehovoril, nekomentoval ani neohlasoval názvy skladieb. S obecenstvom komunikoval len prostredníctvom svojej hudby. Tá plynula bez prestávok. Po skončení jednej piesne bubeník do potlesku publika už odrátaval ďalšiu. Morrison nerobil žiadnu show, sústredil sa len na spev a pritom v jednotlivých skladbách hral aj na ústnu harmoniku, akustickú a elektrickú gitaru a ku koncu aj na saxofón. Všimol som si, že pódiový asistent mu neprinášal len nástroje ale menil mu aj texty na stojane. Napokon nový album vyšiel len pred mesiacom. Prehovoril iba raz v polovici koncertu, keď predstavoval jednotlivých členov svojej sprievodnej kapely. Počas potlesku som nezachytil ich mená a predpokladám, že na turné ho sprevádzajú tí istí muzikanti, ktorí s ním novinku nahrávali.
Sedemčlenná kapela bola perfektná. Hrala neuveriteľne dynamicky a tak výborne, že sa to celé mohlo hneď nahrávať. Rytmicky to celé držal samozrejme bubeník spolu s perkusionistom a basistom, ktorý podľa potreby menil basgitaru s kontrabasom. Gitarista zasa striedal elektrickú a akustickú gitaru, country náladu podporil zvukom pedal steel gitary a asi v dvoch skladbách zahral aj na bouzouki. Ďalším sólistom bol technicky neobyčajne zdatný klavirista a hráč na organ, nesmiem zabudnúť ani na trubkára, ktorý hral aj na gitare a spieval a v neposlednom rade na speváčku s tamburínou, ktorá svojimi vokálmi dodávala celému zvuku farbu a plnosť.
Morrisonovi, ktorý v posledný augustový deň oslávi už 78. narodeniny, to ešte stále spieva. V priebehu večera ponúkol skoro všetky skladby z novinky. Možno sa mýlim, ale narátal som ich 21. Od už spomínanej úvodnej piesne s výbornou ústnou harmonikou, cez bluesovú In The Evening, známy folkový „railroad song“ Take This Hammer, Leadbellyho Cotton Fields, country hity Hanka Williamsa I´m So Lonesome I Could Cry a Cold Cold Heart, gospelovú This Loving Light of Mine až po záverečný country evergreen I´m Moving On od Hanka Snowa, ktorý mimochodom kedysi hrávali aj The Rolling Stones či Rory Gallagher. Všetko známe skladby – echt americana. Stará americká hudba, veľmi pôsobivá a pestrá zmes bluesu, folku, jazzu, country, gospelu a raného rocku, ktorej sa v druhej polovici 50-tych rokov uplynulého storočia hovorilo v Anglicku skiffle.
Na konci koncertu prišlo ešte jedno prekvapenie. Záverečná I´m Moving On sa po odchode Vana Morrisona z pódia zmenila na dlhý skoro desaťminútový jam session, v ktorom sa v sólach vystriedali všetci hudobníci. Tí, čo očakávali ešte prídavok, boli sklamaní. Maestro sa už na pódium nevrátil. Napriek tomu som bol spokojný. A nielen ja. Veď celý večer sa niesol v duchu príjemného stretnutia rovnako naladených ľudí pri dobrej hudbe. Bola to jedna veľká kamarátska párty, po ktorej skončení sa vďaka Van Morrisonovi ľudia na seba usmievali.
Bonzo Radványi
Foto: Michaela Radványiová
23/04/2023
