Preháňam, ale s podobným pocitom som nedávno navštívil koncert tejto legendy v Prahe na letisku v Letňanoch. Nikdy predtým som na ich koncerte nebol, takže ma pokojne pokladajte za začiatočníka. Dôvodov je niekoľko. Neobľubujem masové koncerty, nerád čakám dlho na pivo a nechcem si pokaziť dojem, ak by to náhodou legendám práve v ten deň nevyšlo… Naposledy sa mi to stalo s Bobom Dylanom v Košiciach a trpko som to oľutoval. No napriek všetkým obavám z nenaplneného zážitku som sa rozhodol do Prahy vycestovať. Chcel som aspoň raz zažiť naživo to o čom som celé tie roky počul len sprostredkovane. No a kde inde zažiť „Valiace sa kamene“ v plnej kráse, aj keď v pokročilom veku, ak nie v ich milovanej Prahe? A dobre som urobil! Ich koncert bude dozaista patriť medzi tie nezabudnuteľné.
Povinné jazdy: Predskakovať kapelám nie je nikdy jednoduché. Predskakovať The Rolling Stones je doslova nezávidenia hodné. Všetci čakajú na to najhlavnejšie a buď podáte maximálny výkon a podarí sa vám osloviť nedočkavcov, alebo len vypĺňate čas, ktorý návštevník zväčša využije na dotankovanie zlatého moku. Švajčiarskej kapele Gotthard sa podarilo to druhé. Nezaujať svojou aj keď technicky dokonale prevedenou hrou. Skrátka a bez okolkov, bola to veľká nuda. Naopak Pražský výběr zahral ako z veľkej knihy a po ich vystúpení, som si povedal, že ich sólo koncert najbližšie určite nevynechám. Nemalú úlohu zohrali aj osobné konexie Michaela Kocába s kapelou The Rolling Stones a osobou Václava Havla. Už pred koncertom Kocáb avizoval, že sa mu konečne splnil celoživotný sen a to dal patrične najavo aj svojim výkonom na pódiu.
Najlepšia galéria sveta: Atmosféru samotného koncertu Rolling Stones asi najlepšie vystihujú slová českého publicistu a recenzenta Ondřeja Bezra, ktorý napísal: „ Bolo to akoby sa dohodli tie najlepšie galérie sveta, vybrali zo svojich zbierok tie najslávnejšie diela, ktoré pozná každý aj z tých najpovrchnejších encyklopédií a vystavil ich na jednom mieste, presne tak si človek pripadal na koncerte Rolling Stones v pražských Letňanoch … “ Watts – 77, Jagger – 75, Richards – 75, Wood – 71 asi netreba poučenému čitateľovi hovoriť, čo čísla pri menách znamenajú. Takmer sa to rozumu prieči pochopiť. Ako je možné, že ľudia v takom vysokom veku dokážu na pódiách stále odovzdávať, to čo odovzdávajú? Môžeme sa len domnievať, čo tak priaznivo pôsobí na vitalitu týchto pánov, ale rozhodne nepatria do starého železa a zďaleka nepovedali svoje posledné slovo. Hudba je v ich prípade doslova elixírom mladosti.
Neustále ich baví vystupovať, hrať naživo a robiť radosť sebe aj svojim fanúšikom. V celom tom predstavení je neustále nesmierna energia, dlhoročná skúsenosťou a veľké, naozaj veľké poznanie. Všetci si to na javisku v Letňanoch skutočne užívali. Dokonca vždy vážny Charlie Watts sem-tam (zas nie príliš často) venoval pražskému publiku zopár úsmevov, čo je v jeho prípade naozaj veľmi ojedinelé. Všetci členovia kapely pôsobili veľmi uvoľnene. Pred koncertom kolovali správy, že Jaggerovi museli obstreknúť hlasivky, ak to bola skutočne pravda, tak ošetrujúci lekár by mal dostať časť z ich honoráru. Mick spieval fantasticky, sršal energiou a uchu všetkých bluesmanov ulahodil svojou hrou na harmoniku. Charlie Watts a Darryl Jones držali rytmickú sekciu opäť bravúrne. V žargóne sa zvykne hovoriť aj ako „hluchý dvere.“ Oni však k hluchým rozhodne nepatria. Práve naopak, aj vďaka takto bravúrne zohratej rytmike si obaja gitaristi (Wood aj Richards) môžu dovoliť svoje gitarové „šoustky“, ktoré publikum tak miluje, veď prečo nie? Keď si to môžete dovoliť a na svojom konte máte toľko originálnych gitarových riffov ako málo kto, tak vám všetci môžu.
Obsah je ale najpodstatnejší, no a keď chcete zaujať dav, show k tomu jednoducho patrí! Ale bez obsahu by to skrátka nefungovalo. Musím ešte vyzdvihnúť bravúrnu hru Chucka Leavella, ktorý je hudobnou ozdobou The Rolling Stones.
„Ahoj Praha, to je krásna letná noc“: Týmito slovami otvoril Mich Jagger ich pražský koncert. A v ničom sa nemýlil. Po 15 rokoch vystúpila kapela opäť vo svojom obľúbenom meste. Ako už je ich zvykom doslova vtrhli na pódium, keď za jeho zadnou časťou, ktorú tvorili štyri veľké projekčné panely, zapadalo slnko. Na úvod odpálili Street Fighting Man. Osobne ma veľmi potešila Ride ‚Em on Down – bluesovka Jimmyho Reeda z vlaňajšieho album Blue & Lonesome. Dylanovka – Like A Rolling Stone, v ktorej Jagger zafúkal bravúrne. Nesmiem zabudnúť ani na Miss You, v ktorej vynikol Darryl Jones v nádherných basových sólach. Keith Richards si to v peknej akustickej atmosfére vychutnal v skladbe You Got The Silver, aj keď so spevom sa už trošku trápil. V tomto prípade to však vôbec nie je to podstatné. Hit striedal ďalší hit. Veď koniec koncov na svojom konte ich títo páni majú neúrekom. Po prídavkoch Gimme Shelter a (I Can’t Get No) Satisfaction sa na veľkých paneloch a za búrlivých ovácií rozsvietil nápis „Uvidíme sa čoskoro“. Nuž čo k tomu dodať, bol to nezabudnuteľný koncert, ktorý si verím ešte stihnem zopakovať a hádam by sa už patrilo aj u nás na Slovensku. P.S. No a u nás naučíme Jaggera spievať „Prší, Prší … “ Ha!
Playlist:
Street Fighting Man
It’s Only Rock ‚n‘ Roll (But I Like It)
Tumbling Dice
Ride ‚Em on Down
Under My Thumb (písnička na přání)
Like a Rolling Stone
You Can’t Always Get What You Want
Paint It Black
Honky Tonk Women
You Got the Silver
Before They Make Me Run
Sympathy for the Devil
Miss You
Midnight Rambler
Start Me Up
Jumpin‘ Jack Flash
Brown Sugar
Prídavky:
Gimme Shelter
(I Can’t Get No) Satisfaction
Ján Sklenár
Júl 2018
