Február zamával krídlami, preletel ponad moju hlavu, zasmial sa a je nenávratne preč. Ostala mi len pekná spomienka na februárový večer Winter JazzFestu Trnava 2019. No po februári prišiel marec a s ním druhý večer festivalu. Bol preň opäť príznačný „osmičkový“ dátum, a tentoraz navyše aj sviatočný deň: konal sa totiž 8. marca, na Medzinárodný deň žien. S radosťou som sa vybrala oslavovať do Trnavy. Vládlo celkom príjemné teplé počasie, akoby jar už bola „na spadnutie“. Ponáhľala som sa na miesto konania podujatia, pretože deň predtým sa na sociálnej sieti objavil oznam, že o marcový večer Winter JazzFestu je veľký záujem a že je už veľmi málo voľných miest.
Kultúrne centrum Malý Berlín ma opäť privítalo s otvorenou bránou a s otvorenou náručou. Veľká sála, v ktorej sa konali obidva večery festivalu, je už moja stará známa. Keď som prišla, na pódiu prebiehala zvuková skúška hudobnej formácie Marko Churnchetz Trio s hosťom – spevákom Jonathanom Hoardom. Bola to teda malá „ochutnávka“ ešte pred začiatkom programu. Zo speváka priam sršala sebaistota a veľká pohoda a jeho hlas i hudba kapely dávali tušiť virtuozitu aj podmanivosť. Z ďalšej miestnosti sa zase ozývali zvuky dychových nástrojov ďalších účinkujúcich – hudobného zoskupenia s dlhočizným názvom: Miloš Biháry Jazz Funk Brothers Orchestra. Vravela som si, že sú to neklamné znamenia toho, že sa je na čo tešiť.
Ako som už napísala v článku o večere februárovom, Winter JazzFest Trnava 2019 zorganizovali Bemykey Music, s. r. o. a Trnavská hudobná spoločnosť, o. z. Podujatie podporili z verejných zdrojov Fond na podporu umenia a mesto Trnava. Keď prišiel na pódium Miloš Biháry Jazz Funk Brothers Orchestra, do očí mi udrela elegantná kombinácia čiernej a červenej farby: všetci členovia tejto hudobnej zostavy boli v čiernom a do toho na červeno žiarili sako a piano lídra Miloša Biháryho, a tiež basová gitara Mareka Taraja. No ešte skôr, ako začali hrať, Michal Bugala z Bemykey Music, s. r. o., ktorý je aj vedúcim sekcie Jazz Trnavskej hudobnej spoločnosti, o. z., sa prihovoril obecenstvu. Ako povedal, večer februárový si naozaj užil, a všetkých srdečne privítal na večere marcovom. Tešil sa zo zaplneného hľadiska a zdôraznil, že návštevníci festivalu tiež pomáhajú toto podujatie budovať, a to svojou účasťou na ňom. Pripomenul, že nás čakajú vystúpenia dvoch zoskupení, ktorých lídri sú klaviristi, takže, ktovie, možno bude priestor na battle …
Potom, približne o 19.15 hod., začali hrať prví účinkujúci. Miloš Biháry je rodený Trnavčan a v publiku mal mnoho priaznivcov. Tento hudobník nie je neznámy ani mne. Paradoxne som sa s jeho hudbou prvýkrát stretla naživo nie v Trnave, ale v Liptovskom Mikuláši na Mikulášskom jazzovom festivale 2018. Tam vystúpil so svojím triom Miloš Biháry & Jazz Funk Brothers a spoločne publikum doslova očarili a vyslúžili si standing ovation. Do Trnavy na Winter JazzFest 2019 prišlo trio rozšírené na dvanásťčlenný orchester. Miloš Biháry Jazz Funk Brothers Orchestra zahral v zostave: Miloš Biháry – piano, Marek Taraj – basová gitara, Juraj David Raši – bicie, Tomáš Köppl – dirigent, Karolína Krigovská – 1. husle, Petra Palková – 2. husle, Alžbeta Godovičová – 3. husle, Katarína Vanáková – violončelo, Filip Jendruch – trúbka, Zorka Mrvová – flauta, Silvia Macejová – saxofón a Richard Ferus – trombón. Miloš Biháry oznámil, že ich hudobné zoskupenie na tomto podujatí predvedie vlastné kompozície, z ktorých sú niektoré aj nové.
Rytmika sa od začiatku hnala vpred vo funkovom rytme, na druhej strane bola noblesnosť sláčikov a dychov a oba tieto svety spájal dohromady most upletený z tónov klavíra. Paráda! Nesmiem zabudnúť na šikovného dirigenta Tomáša Köppla. Je taktiež Trnavčan a pôsobí ako skladateľ a klavirista v jazzovej formácii Impaco Trio. Na Winter JazzFeste 2019 „iba“ dirigoval. Už v prvej skladbe Unexpected Moment sa klavirista, basgitarista i bubeník predviedli krásnymi sólami, na ktoré obecenstvo búrlivo zareagovalo. Ale ani ostatní členovia orchestra nezaostávali. Druhú skladbu Blue Eyes ozdobili napríklad sóla trúbky a flauty.
Hlavne druhý zmienený hudobný nástroj zožal úspech so svojím éterickým zvukom. Keď hral celý orchester naplno, cítila som neskutočný príliv sily a radosti, no strhujúce boli aj groovy bez sláčikov a dychov. Na konci publikum aplaudovalo, a to sa opakovalo aj pri ďalších skladbách. Hlavne Miloša Biháryho som vnímala ako stelesnenie majstrovstva a radosti z hry, ale i jeho spoluhráči boli výborní, napríklad aj v lyrickej skladbe Lonely Soul. Zohranosť hudobníkov bola očividná. Líder hudobného zoskupenia mal na starosti i sprievodné slovo a jeho vtipné poznámky publikum prijímalo veľmi pozitívne. Odklonom od jazzu a funku bolo Nocturno od Frédérica Chopina. Jemné pasáže sa striedali so silnými, vygradovanými, pomalé s rýchlymi. Obdivovala som prácu hudobníkov i dirigenta. Obecenstvo po skončení skladby dlho tlieskalo. Miloš Biháry poznamenal, že sme úžasné publikum, pretože „čapkáme“ (keďže sme v Trnave) a že hudobníci si vážia úspech aj na domácej pôde. Neskôr nám prezradil novinku: získali grant na nahranie cédečka.
Podľa jeho slov sa na tomto hudobnom nosiči objavia všetky ich skladby, ktoré zazneli na Winter JazzFeste 2019, a nahrávať ho bude aktuálna dvanásťčlenná zostava orchestra. Ten tvoria konzervatoristi a vysokoškoláci a jeho hudba je špecifická spojením jazzu a klasiky. Členovia orchestra, hrajúci na sláčikové a dychové nástroje, majú síce pred sebou noty, ale ich sóla z veľkej časti vznikajú rovno na pódiu, improvizáciou. Záverečnou skladbou vystúpenia Miloš Biháry Jazz Funk Brothers Orchestra bola Fantasia di Fuoco, ku ktorej nahrali videoklip Miloš Biháry so svojím triom, a v podaní orchestra mala premiéru. Skladba sa začala jemne, ale časom sa premenila na erupciu sopky. Len občas sa zmiernila, aby mohla znova pokračovať v ešte väčšej intenzite. Orchester dodával mohutný zvuk. Miloš Biháry zahral i na syntetizátor Novation Mininova. To hudbu ozvláštnilo a ozýval sa potlesk do rytmu a pochvalné pokriky. Po poslednej skladbe prišlo standing ovation. Po ňom nasledoval prídavok – skladba Amadeus. Standing ovation sa zopakovalo, čo bolo tou najlepšou odmenou pre hudobníkov, ktorí patria, ako povedal Michal Bugala, k veľmi perspektívnej mladej generácii.
Po prestávke Michal Bugala poďakoval všetkým ženám pri príležitosti ich sviatku, a tiež poďakoval sponzorom a partnerom festivalu. Je rád, že podujatie rastie. Organizovať ho nie je ľahká práca, ale robia ju s nadšením. Nasledovalo vystúpenie headlinerov Winter JazzFestu Trnava 2019. Najprv prišlo na pódium Marko Churnchetz Trio: Marko Churnchetz – klavír, Fender Rhodes, Joe Sanders – kontrabas a Kweku Sumbry – bicie. Marka Churnchetza (Črnčeca) zaviedol osud z rodného Slovinska až do New Yorku, kde žije a s úspechom sa venuje jazzu. To, že v anglicky hovoriacom svete bol problém s čítaním jeho priezviska, si viem dobre predstaviť, z môjho mena a priezviska bývajú cudzinci, s ktorými sa stretnem, tiež mierne šokovaní.
Marko Churnchetz sa na vystúpení v Trnave ujal sprievodného slova, zopár viet povedal aj vo svojej rodnej reči, no potom prešiel do angličtiny. Prisľúbil, že zahrajú hlavne skladby z najnovšieho albumu Marko Churnchetz Tria s názvom Place To Live. Ako prvú ponúkli obecenstvu skladbu M & M. Ich hudba mala mnoho dynamických odtieňov a farieb. Tóny klavíra mi zneli sýto a srdečne a rytmika ešte dodávala napätie a energiu. Ku koncu skladby zahral Joe Sanders na kontrabase aj slákom, čo tiež pôsobilo osviežujúco. V skladbe Countdown od Johna Coltranea znova vynikla zohranosť rytmiky i celého tria. Marko Churnchetz Trio prinieslo do Trnavy newyorský oceán tónov, možno občas spestrený nejakou vlnkou zo slovinského mora. A nad týmito nepokojnými vodami vyšlo i slnko: v podobe špeciálneho hosťa – speváka Jonathana Hoarda. Je vlastne nielen spevákom, ale aj autorom a aranžérom piesní.
Ako doma sa cíti v soule, v R & B, v jazze i v elektronickej hudbe. Spieva i na najnovšom albume Marko Churnchetz Tria. Na pódium vyšiel bosý a vyžaroval prirodzenosť, nenútenosť. Jeho precítený spev hudbu odľahčil a presvetlil. Marko Churnchetz Trio a Jonathan Hoard v skladbách vystupňovali cit i rozochvenie ako len vedeli. Hudba a spev si nažívali v nádhernej symbióze. Nielenže sa dopĺňali, ale sa aj vzájomne podporovali. Spevák sa svojím spevom, tancom a gestami vyslovene rozdával a publikum mu odpovedalo búrlivým potleskom. Marko Churnchetz s poslucháčmi okrem svojej hry, okorenenej výbornými sólami, hojne komunikoval i slovne, či to bolo hádanie názvu skladby alebo zapojenie publika do spevu, na ktorý som si netrúfala (myslím si však, že sa zabávali hudobníci i poslucháči). Skladbu Ask Me Now z autorskej dielne legendárneho klaviristu Theloniousa Monka výrazne obohatil Joe Sanders: najprv hrou slákom a neskôr vynikajúcim sólom, ktoré publikum odmenilo obrovským potleskom a pochvalným pískaním.
Rovnaké ocenenie si vyslúžil aj Jonathan Hoard za jej spevácke stvárnenie. Potom hudobníci pozvali na pódium ďalšieho špeciálneho hosťa – gitaristu Michala Bugalu. Predstavil sa v spievanej skladbe Five Hundred Miles High od Chicka Coreu a ešte v jednej inštrumentálnej skladbe. Do kapely perfektne zapadol a zvuk jeho gitary pridal do hudby nové farby. Keď Marko Churnchetz Trio i Jonathan Hoard odišli z pódia, vo veľkej sále Malého Berlína sa strhol ohromný krik, obecenstvo vstávalo zo svojich miest a volalo headlinerov festivalu späť. Napokon sa vrátil Kweku Sumbry a dlho hral na bicie. Ostatní hudobníci, sprevádzaní tlieskaním poslucháčov, sa postupne pridali k nemu. Úplne posledný sa vrátil Jonathan Hoard. Privítal ho aplauz. Hudobným prídavkom bola titulná skladba nového cédečka – Place To Live. Spevák spieval o živote a ako o život. Pri tom temperamentne tlieskal do rytmu.
Publikum priam šalelo. Marko Churnchetz, ktorý počas vystúpenia striedal klavír a Fender Rhodes (prípadne hral na oboch súčasne), napokon v skladbe Place To Live hral na Fender Rhodes a Joe Sanders sa zhostil úlohy hráča na klavíri. Jonathan Hoard si vyzliekol sivý blejzer a tancoval v modrom overale bez rukávov. Počas spevu, tanca a tlieskania priniesol na pódium ukázať i nové cédečko, ktoré mali s kapelou pravdepodobne na predaj. Celý koncert bola energetická bomba, no podľa hesla „V najlepšom treba prestať“, som musela upaľovať na autobus. Ešte na schodoch som počula, ako publikum tlieska a výska.
K Medzinárodnému dňu žien som teda aj ja dostala darček v podobe fantastickej hudby. Pri spomienkach na tóny klavírov som doma usilovne klepkala na klávesnici počítača. Koncertnú úroveň moje klepkanie zďaleka nedosahovalo, a aj keď sa snaha vraj cení, hudobné umenie s radosťou prenechávam šikovnejším.
Ružena Šípková
03/2019
