Každé štyri roky sa v nemeckom Trossingene, domovskom meste firmy Hohner, koná World Harmonica Festival (Svetový festival ústnej harmoniky). Hráči z celého sveta sa schádzajú, aby sa zúčastnili tejto jedinečnej udalosti plnej zaujímavých vystúpení, súťaží, workshopov a v neposlednom rade stretnutí s ľuďmi nadšenými pre hru na tento nástroj. Keďže podobné stretnutia hráčov na určitý nástroj sú skôr raritou, to naše (WHF) je aj z tohto pohľadu akýmsi „rodinným“ stretnutím. Do tejto rodiny patrím i ja a tu je aspoň zopár mojich dojmov.
Po vyše deviatich hodinách v aute sa mi včas podarilo dostať na slávnostné otvorenie festivalu. Večer 1. novembra 2017 v koncertnom dome Dr. Ernst Hohnera sa po príhovore Gerharda Müllera, prezidenta medzinárodnej harmonikovej federácie, a Steva Bakera festival začal vystúpením harmonikového orchestra Hohnerklang. Ten pozostával okrem iných nástrojov zo sekcie chromatických harmoník a akordeónov a jeho vystúpenie u mňa ostane navždy zapísané ako jedna z najväčších bizarností, akú som kedy videl, a to hlavne kvôli výberu a spracovaniu interpretovaných skladieb.
V rámci festivalu sa na pódiách počas štyroch večerov vystriedalo množstvo kvalitných hudobníkov – hráčov na harmoniku –svetového formátu. Harmonika je veľmi populárna v Ázii, a tak nečudo, že interpreti z týchto krajín mali veľké zastúpenie. Veď zo sedemsto účastníkov festivalu, mohlo byť podľa môjho odhadu viac ako polovica z Ázie. Avšak vráťme sa k samotným vystúpeniam.
Kto by povedal, že tremolo harmonika môže byť koncertný nástroj? Je to totiž ten druh harmoniky, ktorý sme všetci raz našli v šuplíkoch našich otcov a starých otcov – harmonika s množstvom dierok, na ktorej sa veľa zahrať nedá. Teda to som si myslel, kým ma Takamoto Mizuno, Yuko Yanagaw nepresvedčili o opaku. Na pódiu sa za tri večery vystriedali môj obľúbený hráč Kanaďan s kubánskym koreňmi Carlos del Junco, vynikajúci nemecký band B. B. & The Blues Shacks, famózny bluegrassový harmonikár Joan Pau Cumellas Ruiz z Barcelony, ktorý vystúpil s česko-slovenskou formáciou s našim Richardom Ciferským na banjo. Na diatoniku zahral i Marko Jovanovič s gitaristom Ryan Donohue a nemecká soulová formácia San2 And His Soul Patrol. Chromatiku reprezentovali s klasikou Willie Burger či Antonio Serrano (Paco de Lucia, Chaka khan). Kapitolou samou o sebe sú harmonikové ansámble, ktoré sú veľmi populárne v Ázii. Ja osobne nie som ich veľkým fanúšikom. Harmonica Quartet Austria je podľa mňa presne ten typ ansámblu, ktorý ústnej harmonike podráža kolená a vyvoláva dojem komickosti. Naproti tomu však taký Judy ́s Harmonica Ensemble (Taiwan), už znie úplne vážne a Veloz Harmonica Quartett (Hong Kong), pre mňa jeden z vrcholov festivalových vystúpení – Kronos Quartet ústnej harmoniky – sa naozaj oplatí počuť.
Jeden z koncertov, na ktorý som sa veľmi tešil bol špeciálny spomienkový koncert pre Toots Thielemansa, ktorý v priestoroch miestneho kostola odohrali traja virtuózi na chromatickú harmoniku Adam Glasser (Martha Reeves, Hugh Masekela or Dominic Mille), Jens Bunge, a Antonio Serrano. Škoda len priemerného výkonu bandu, ktorý ich sprevádzal. To isté bohužiaľ platilo i pre koncert Antonia Serrana, ktorý mal byť jeden z highlightov festivalu.
Počas festivalových dní sa konali súťaže v rôznych kategóriách. Pre mňa boli zaujímavé hlavne kategórie pre diatonickú harmoniku: Blues/Rock/Country/Folk a kategória Jazz/Melody. Do oboch som sa totiž prihlásil a rovnako som bol zvedavý úroveň ostatných hráčov z celého sveta. Aj z tohto pohľadu je celá udalosť veľmi zaujímavá. Ľudia, ktorých človek pozná len z internetu – Youtube, sa stretnú na jednom mieste, kde si vymenia skúsenosti a vznikne mnoho priateľstiev. Aby som spomenul aspoň niekoľko mien a mojich favoritov boli to napríklad Marcin Dyjak z Poľska alebo Cristian Istronoza z Chile. Prekvapením bola pre mňa obrovská enkláva hráčov z Argentíny, dozvedel som sa, že v takom Buenos Aires je asi 40 veľmi kvalitných hráčov na diatoniku, a funguje tam dokonca škola s vyše 200 žiakmi – v našich podmienkach niečo nepredstaviteľné. Každopádne v kategórii Blues/Rock/Country/Folk som vystúpil so svojou autorskou skladbou Intresque.
Porotcovia, hráči svetového formátu, si museli vypočuť vyše tridsať interpretov, ktorých kvalita výrazne kolísala. Hodnotiť a robiť rebríčky hudobníkov je často ošemetná záležitosť. Porotcovia absolvovali školenie ako a čo hodnotiť – hodnotila sa technika, rytmus, stage presence či intonácia, avšak nie kreativita či „language“. V kategórii pre Blues/Rock/Folk/Country som sa nakoniec umiestnil druhý a v kategórii Jazz/Melody som sa umiestnil piaty. Špička bola veľmi vyrovnaná a mal som pocit, že na pódiu mohli stáť viacerí ďalší hráči (Martin Fetzer z Nemecka znel ako Kim Wilson, Ansel Barnum z USA nádherne zahral brazílske choro) a naopak, niektoré mená v prvej trojke ma zase prekvapili. Každopádne myslím, že som sa medzi konkurenciou nestratil.
Nesmiem zabudnúť spomenúť množstvo workshopov s vystupujúcimi umelcami a samozrejme každovečerné jam session, ktoré boli dve: Jazzová v miestnom klube Canape a bluesová s B. B and The Blues Shacks v legendárnom Kesselhause. Tu sa ponúkala možnosť všetkým, zúčastneným ukázať sa, zahrať si na pódiu aj mimo súťažné vystúpenia, či sa neformálne porozprávať so skúsenejšími hudobníkmi – umelcami vystupujúcim na veľkých pódiách. Každý večer sľuboval skvelú zábavu a neformálne sa jam session pretiahla až do štvrtej či piatej rána.
Po piatich dňoch sa festival skončil vyhlásením výsledkov a udelením ocenení – podľa mňa až príliš zdĺhavá a miestami veľmi bolestivá ceremónia. Na účastníkov na záver ešte čakal chillout koncert Steve Bakera, na ktorý mne už nezvýšil čas. Predo mnou bola dlhá cesta – čas spracovať všetky zážitky a nazbierané skúsenosti. Nedá sa inak, len skonštatovať, že World Harmonica Festival je „púť“, ktorú by mal absolvovať každý hráč na ústnu harmoniku.
Juraj Schweigert
November 2017
